NIŽŇANSKÝ,
E. – JAMES-JAMRICHOVÁ, A.: SEVERAL DOCUMENTS ABOUT THE FINAL PHASE OF THE
JEWISH DEPORTATIONS IN 1944-1945. The collection of
four documents about the final phase of the Holocaust in Slovakia comes from
the Archives of the Department of the Internal Affairs of Czech Republic. The
first document introduces the presentation of a new Slovak chargé d’affaires,
B. Galvánek, at the Department of the Foreign Affairs in Berlin, where he had
also mentioned the Jewish question. The second document concerns the Swiss
Jewry whom the Swiss government tried to save. The third and the fourth documents
express the reaction of Stephen Tiso’s government to the intervention made by
the bishop from Uppsala on behalf of Jews.
Riešenie židovskej otázky na Slovensku sa stalo
v poslednom období predmetom záujmu nielen historickej, ale aj širokej
verejnosti. Napriek tomuto záujmu súčasný stav výskumu tejto časti histórie Slovenska nemôžeme pokladať za
ukončený. Súčasných, ale aj budúcich historikov ešte čaká veľa práce na
odhalení skutočnosti tragického osudu židovského obyvateľstva na Slovensku.
Určitým príspevkom k priblíženiu situácie po
obsadení Slovenska nacistickým Nemeckom v roku 1944 by mohla byť aj táto
štúdia, v ktorej sú uverejnené
niektoré dokumenty týkajúce sa deportácií Židov v roku 1944.
V roku 1944
žilo na Slovensku približne 20 000 Židov[1],
z ktorých väčšina bola “chránená” rôznymi druhmi výnimiek (isteže okrem
tých, ktorí boli skrytí, prípadne boli v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi
a Vyhniach). Po zastavení deportácii v roku 1942, nedošlo v nasledujúcom
roku k ich obnoveniu, napriek známym vyhláseniam A.Macha. Slovenská vláda pravdepodobne aj
v dôsledku vývoja na fronte pristupovala k riešeniu židovskej otázky
už opatrnejšie.
Situácia sa zmenila na jeseň 1944, keď na územie
Slovenska prišli nemecké nacistické vojská a policajné oddiely, ktoré mali za
úlohu nielen potlačiť Slovenské národné povstanie, ale následne i doriešiť
židovskú otázku.
Vláda slovenského štátu sa rozhodla k záverečnej
etape radikálneho “riešeniu” židovskej otázky, pričom priamu realizáciu
vykonávali najmä orgány nacistického Nemecka na území Slovenska. Došlo k
obnoveniu deportácii. Toto rozhodnutie vyvolalo diplomatické reakcie niektorých
štátov (napr. Švajčiarsko, Vatikán, Švédsko). Napriek výzvam k zastaveniu
deportácií prichádzajúcich na Slovensko
slovenská vláda zostala verná nacistickému Nemecku a svojmu rozhodnutiu.
Zo zberného tábora v Seredi bolo postupne vyvezených
v 11 transportoch, ktoré začali 30.9.1944 a trvali do marca 1945, 12.306 Židov,
z toho 7936 do Osvienčimu, 2732 do táborov
v Nemecku (Ravensbrück, Sachsenhausen, Bergen-Belsen) a 1638 do geta v
Terezíne[2].
I.Kamenec, L.Rothkirchenová a iní uvádzajú počet 13 transportov s asi 13.500
Židmi, z ktorých približne 10.000 zahynulo[3].
G.Fatranová, v najrozsiahlejšej štúdii, ktorá sa priamo venuje obdobiu 1944/45, uvádza viaceré čísla deportovaných aj
preživších podľa rozličných prameňov[4].
V tomto ohľade treba povedať, že problémy
transportov z rokov 1944/45 sú spojené s problematikou možností výskumu, keď
Nemci dokumenty zo Serede zničili v marci 1945 v Terezíne a množstvo iných
prameňov je protirečivej povahy[5],
čo súvisí aj s koncom vojny, nedostatočnou dobovou dokumentáciou a podobne.
Nasledujúce uverejnené dokumenty majú byť malým
doplnkom k doteraz edovaným prameňom[6].
Sú zamerané na správy o postojoch predstaviteľov novej slovenskej vlády ku tzv.
riešeniu židovskej otázky a intervencie v prospech Židov na Slovensku.
Dokumenty pochádzajú z Archívu Ministerstva
vnútra Českej republiky v Prahe. Sú preložené z nemčiny, uverejnené
sú v plnom znení chronologicky podľa dátumu svojho vzniku. V záhlaví
každého dokumentu je uvedený jeho obsahový register, ktorý je dielom
editorov (vysádzané kurzívou), druh
písomnosti, jeho pôvodca a adresát (tučne vysádzané), dátum a miesto
vzniku.
Dokumenty preložila Andrea James-Jamrichová.
Vedúci
referátu Incl. II.A von Thadden[7] nemeckému
vyslancovi v Bratislave Ludinovi
Postoj novej
slovenskej vlády k riešeniu židovskej otázky.
Správa - bez čísla[8]
Novovymenovaný slovenský vyslanec mal v úmysle navštíviť vedúceho oddielu
Inl. II. Nakoľko je vedúci oddielu už dlhší čas služobne vo Westfálsku,
odporučil som mu v dohode so šéfom protokolu v zastúpení vedúceho
oddielu.
Vyslanec Galvánek uviedol, ako pravdepodobne aj
pri všetkých ostatných návštevách, že ako všetci skutoční
Slováci verne stoja na strane Nemecka. Nemohol
poprieť, že medzi partizánmi sú aj Slováci, prevažujú ale Rusi, Česi a
Židia a k tomu aj nejakí zlákaní a fanatickí Slováci.
Potom sme
v rozhovore prešli k židovskej otázke. Vyslanec vysvetlil, že podľa
jeho mienky by mala byť židovská
otázka na Slovensku riešená radikálne.
Aj prezident Tiso bol veľmi nahnevaný, keď mu oznámili, že medzi Židmi
v povstaní boli aj Židia s prezidentskou výnimkou. Bol osobne názoru,
že na Slovensku bude až vtedy pokoj, keď budú všetci Židia bez akéhokoľvek
humanitného omámenia bezohľadne odstránení a odtransportovaní. Je pripravený
v každom smere podporovať zahraničný úrad v židovskej otázke, keby
mal problémy. Vedel si aj predstaviť, že v Bratislave po
predchádzajúcich skúsenostiach sú
rozvážnejší ako predtým. Pred svojím odchodom sa rozprával aj s Machom o
tom, že ako sa Židia, potom čo nastal ich prírastok z Maďarska,
opäť drzo a nápadne na Slovensku
správajú.
O Slovensku mu bolo
viackrát povedané, že židovské zákony boli pravdepodobne preto tak mierne
použité, lebo vláda asi uverila nepriateľom Nemecka, a tak si chcela u nich “urobiť očko”. Nakoľko však nová vláda
nekompromisne stojí na strane Nemecka, verí, že to bude mať následky aj na
židovkú otázku.
V ďalšom rozhovore
sa vyslanec zmienil ešte o tom, že akému osobitnému oceneniu sa dostáva F.
Karmasinovi od vodcu nemeckého národa.
S týmto
Pán vedúci oddielu
Inl.II.
S prosbou predložil
rozhodnutie pána RAM, či by sa
predložený názor slovenského vyslanca o usporiadaní židovskej otázky na
Slovensku – ide pravdepodobne ešte o 20 000
utečených Židov a s výnimkou obnovenou novou slovenskou vládou,
nemohol dostať na vedomie vyslancovi Ludinovi.
Berlín
27. septembra 1944[9]
Archív ministerstva vnitra Českej republiky, sig. S – 432 – 2.
Nemecký
vyslanec v Bratislave Ludin zahraničnému úradu v Berlíne.
Nóta švajčiarskej Spolkovej rady k protižidovským
opatreniam na Slovensku.
Bratislava 11. novembra 1944, 1,
00 hod.
doručený:
11. novembra 1944, 4, 00 hod.
Nr.1732
z 10.11.1944
Citisseme!
Tajné !
Na telefonické
nariadenie č. 1661 z 10. novembra[10].
Švajčiarsky generálny
konzulát[11] odovzal 24. októbra slovenskému ministerstvu zahraničia nasledujúci aide –
memoire:
“Z poverenia
Śtátnej spolkovej rady dostalo sa švajčiarskému generálnemu konzulátu cti dať
slovenskej vláde na známosť, že správy o novom prenasledovaní židovského obyvateľstva
na Slovensku[12] vyvolali vo švajčiarskej verejnosti veľké znepokojenie. Spolková rada
Švajčiarska sa s obavou vyjadrila, že tieto nariadenia môžu mať za
následok ťažké sťaženie vzájomných vzťahoch oboch krajín. Malo by sa brať do
úvahy, že veľké množstvo postihnutých osôb má
rodinných príslušníkov na Slovensku, napr. za Švajčiara vydatú dcéru, je
známy i iný prípad, keď bol uväznaný
manžel jednej rodenej Švajčiarky.
Nariadenia proti Židom
by neznamenali len zostrenie vzťahov vo všeobecnosti, ale prinesú aj so sebou
závažné narušenie v obojstrannom
hospodárskom styku. Medzi zadržanými sa nachádza veľa dlhoročných
zástupcov švajčiarských firiem, ktorí sú z dôvodov ich špecialných
poznatkov napr. v oblasti hodinárskeho, farbiarskeho, textilného a strojarského
priemyslu atď. len ťažko ale vôbec nahraditeľní.
Švajčiarsky generálny
konzulát na základe poverenia pokladá
za potrebné upozorniť na opísané obavy švajčiarskej Spolkovej rady a zvlášť
poukázať na to, že deportácia všetkých postihnutých by na švajčiarskú
verejnosť urobila katastrofálny dojem.
Švajčiarska spolková
rada si dovoľuje slovenskej vláde odporúčiť, aby Židia, ktorí sú zadržaní vo
väzbe by mohli byť prinajnenšom zastupovaní
neutrálnymi právnymi obhajcami alebo vyslancami medzinárodnej komisie
Červeného kríža.”
Príloha:
Švajčiarska občianka
pani Lauferová rodená Kellerová z Zurüchu má
na Slovensku nasledujúcich neárijskych príbuzných:
Samuel
Laufer, nar. 12. februára 1882 v Nyck
pani
Irma Lauferová rodená Szemek, nar. 17. augusta 1892 v Szass
Emerich
Grünwald, nar. 20. októbra 1906
pani
Martha Grünwaldová rodená Lauferová, nar. 18. apríla 1913 v Budapešti
dieťa
Eva Grünwaldová, nar. 17. decembra 1934 v Bratislave
Stephan
Adler, nar. 15. mája 1904 v Želiezovciach
Pani Júlia
Adlerová rodená Lauferová, nar. 7. augusta 1911 v Budapešti.
Svokrovcom
pani Lauferovej – Kellerovej bol zakázaná možnosť príchodu na návštevu.
Za
švajčiarského občana vydatá, predtým slovenská štátna príslušníčka pani Ch.
Pinesová rodená Freyová žijúca v Zurüchu má na Slovensku svojich rodičov:
Moses Frey, nar. 29 októbra 1890 v Bratislave
Margita
Freyová, nar. 31. Mája 1892 v Bratislave.
Nakoľko
rodičia pani Pinesovej majú paraguajské pasy, boli prevezení svojho času do
táboru Marianka[13]. Už pred
dlhším časom bolo pani a pánovi Freyovi udelené povolenie na príchod do
Švajčiarska.
Pán
Ignet Knöpfmacher, nar. 27. novembra 1887, Trenčianska 21 v Bratislave sa
nachádza v tábore Sereď. Jeho manželka rodená Schmidová je árijka a
pochádza z Tavelu v kantone Freiburg.“
Tento aide –
memoire z 31. októbra, doručený 6.
novembra bol odovzdaný v nasledujúcom znení vyslanectvu:
„Švajčiarsky generálny
konzulát v Bratislave predniesol v poverení Švajčiarskej Spolkovej rady
Ministerstvu zahraničných vecí, že novovykonané protižidovské opatrenia na
Slovensku vyvolali v švajčiarskej verejnosti veľké znepokojenie a
v dôsledku toho sa Spolková rada obáva, že tieto opatrenia môžu mať za
následok ťažké zhoršenie vzájomných vzťahov.
Dokladám jednu kopija
aide – memoire odovzdanú švajčiarskym generálnym konzulátom.
Vzhľadom na nemecko –
slovenskú ochrannú zmluvu ministerstvo zahraničných vecí podáva správu o
tomto črtajúcom sa narušení vzťahov
Slovenskej republiky k tretiemu štátu.“
Rovnako sa na mňa osobne
obrátil 7. novembra slovenský
ministerský predseda Tiso. Tento list bol nasledujúceho doslovného znenia:
„Ústnym vyhlásením z 31.
októbra tohoto roku č. 334/I. – 44 ministerstvo zahraničných vecí informovalo
nemecké vyslanectvo o aide – memoire švajčiarkého generálneho konzulátu
v Bratislave o obavách švajčiarskej Spolkovej rady z dôvodu
posledných opatrení proti Židom na Slovensku.
Mal som už pred tým možnosť ústne informovať Vašu
Excelenciu o tejto verbálnej nóte zo švajčiarskej strany.
Spätne k tomuto
rozhovoru Vás prosím o pôsobenie u nemeckých bezpečnostných orgánov, aby Židia,
o ktorých sa zmienil aide – memoire švajčiarskeho generálneho konzula, a o
ktorých Švajčiarsko preukázalo zvláštny záujem, neboli zo Slovenska vysídlení.
Som presvedčený, že ponechanie skoro nič znamenajúceho počtu Židov na Slovensku
bude robiť nemeckým oddielom iba menej problémov a to bude prinajmenšom príčina na uvoľnenie napätia
naznačeného zo švajčiarskej strany.“
Nemeckého veliteľa[14]
som 6. novembra poprosil o vyjadrenie
stanoviska k slovnej nóte slovenkej vlády. Nemecký veliteľ túto
záležitosť ďalekopisom predložil na rozhodnutie hlavnému veliteľovi
bezpečnostnému úradu a mne oznámil, že títo Židia v nóte uvedení:
Samuel a Irma Lauferoví
Emerich, Martha a Eva Grünwald
Stephan a Julia Adler
Ignáz Knöpfmacher
3. októbra tohoto roku
Moses a Margit Frey 17. októbra tohoto roku
boli preložení z tábora Sereď do
K T [15]Auschwitz.
Rovnako
som nemeckému veliteľovi povedal, že o tejto veci budem informovať zahraničný
úrad až potom, keď mi povie svoj názor. Nakoľko vtedy veliteľ ríšskej
bezpečnosti na cudzineckom úrade s tým súhlasil, je predchádzajúca
telegrafická správa potrebná. Navrhujem pre slovenskú vládu slovnú formuláciu,
že záležitosť je vo vyšetrovaní a vyšetrovanie potrvá určitý čas[16].
Archív ministerstva vnitra Českej republiky, sign. S – 432 – 2.
Nemecký vyslanec v Bratislave Ludin zahraničnému
úradu v Berlíne
Rozhovor so Š. Tisom. List arcibiskupa z Uppsaly
prezidentovi Tisov.
doručený: 3. januára 1945, 21, 00 hod.
Nr.12
z 3.1.1945
Tajné
!
Ministerský predseda
Tiso mi práve ukázal s poznámkou čo si „niektorí ľudia myslia“ list
evanjelického arcibiskupa z Uppsaly adresovaný prezidentovi Slovenskej
republiky.[17] List
intervenuje „za úbohých židovských bratov„ a prosí Slovenský štát, ktorý im vraj nemôže na Slovensku zabezpečiť
humánne zaobchádzanie, aby umožnil Židom, ktorí sú koncentrovaní na
Slovensku, prechod na neutrálne územie.
Ludin[18]
Archív ministerstva vnitra Českej republiky, sign. S – 432 – 2
V zastúpení von Thadden[19] SS-Obersturmbannführer-ovi Eichmannovi
Reakcia Š. Tisu na protestný list arcibiskupa
z Uppsaly
Podľa telegrafickej
správy nemeckého vyslanca v Bratislave dostal prezident Slovenskej
republiky protestný list od arcibiskupa z Uppsaly. Arcibiskup v ňom intervenuje a prosí za „úbohých židovských
bratov“ aby Slovensko, nakoľko im nemôže v terajších pomeroch zaručiť
humánne zaobchádzanie, umožnilo židom
prechod na neutrálne územie.
Predseda
vlády Tiso ukázal tento list nemeckému vyslancovi s poznámkou čo si „niektorí ľudia myslia.“
V zastúpení
(nečitateľný
podpis)[20]
Reichssicherheitshauptamt
SS-Obersturmbannführer Eichmann
Berlin
W 35
Kurfürstenstr.116
Archív ministerstva vnitra Českej republiky, sign. S – 432 – 2.
Zu einigen
noch nicht veröffentlichten Dokumenten
über die Judendeportation aus der
Slowakei in den Jahren 1944/45
Den
Schwerpunkt der vorliegenden Studie bilden fünf Dokumente, die zeitlich der
Zeitspanne zwischen September 1944 und Januar 1945 zuzuordnen sind. Es handelt
sich um Berichte, um Korrespondenz zwischen dem deutschen Gesandten in
Bratislava Ludin und dem Chef des Auswärtigen Amtes von Thadden. Die Berichte
sagen sowohl über die Reaktion der neuen slowakischen Regierung auf die
erneuerte Deportation der Juden aus der Slowakei, als auch Passagen über die im Ausland gegen das
Schicksal der slowakischen Juden erhobene Proteste aus.
Betreffende
Dokumente stammen aus dem Archiv des
Innenministeriums in Prag und wurden ungekürzt
aus dem Deutschen übersetzt.
In dem
ersten Dokument, vom 27. September 1944, berichtet von Thadden, über den Besuch
des neuen slowakischen Gesandten Galvanek. Der neu slowakische Gesandte
versprach Treue dem Deutschen Reich und äußerte ein Einverständnis mit der
konsequenten Lösung der jüdischen Frage in der Slowakei.
Das
zweite Dokument ist ein Telegramm des deutschen Gesandten Ludin, vom 4. Oktober
1944 an das Auswärtige Amt. Ludin informierte von dem Besuch des slowakischen
Ministerpräsidenten Tiso. Tiso sollte seine Befürchtungen vor diplomatischen
Schwierigkeiten und Protesten seitens des päpstlichen Gesandten sowie seitens
der Schweiz hinsichtlich der gegen Juden gerichteten Maßnahmen geäußert haben.
Der deutsche Gesandte versicherte Tiso, dass Deutschland bereit ist dafür die
Verantwortung zu übernehmen.
Das Telegramm
des deutschen gesandten Ludin, das dritte Dokument, vom 11. November 1944
informierte den Chef des Auswärtigen Amtes über die für das slowakische
Außenministerium bestimmte Verbalnote des schweizerischen Genaralkonsulats. Im
Auftrag des schweizerischen Bundesrates wird vor einer schweren
Beeinträchtigung der gegenseitigen Beziehungen im Falle des in Kraft Tretens
der gegen die Juden gerichteten Maßnahmen. Angesichts der Tatsache, daß viele
der betroffenen Personen ihre Familienangehörigen in der Schweiz hatte, empfahl
der schweizerische Bundesrat, dass die verhafteten Juden zumindest durch
neutrale Vertreter oder Abgesandte des internationalen Komitees des Roten Kreuzes
betreuen zu lassen.
Im
zweiten Teil des Telegramms informierte Ludin über den Brief des
Ministerpräsidenten Tiso vom 7. November 1944, in dem er dafür plädiert, die in
der Verbalnote erwähnten Juden nicht auszusiedeln.
Das
vierte Dokument ist wiederum ein Telegramm. Diesmal vom 3. Januar 1945. Der
deutsche Gesandte Ludin berichtet den Chef des Auswärtigen Amtes über den Brief
vom protestantischen Erzbischofs von Uppsala an den Präsidenten Tiso, in dem
der Erzbischof versuchte zugunsten der Juden zu intervenieren und den
slowakischen Staat bat den Juden die Übersiedlung auf ein neutrales Gebiet zu
ermöglichen.
Das
letzte Dokument ist ein Bericht vom 6. Januar 1945. Der Chef des Auswärtigen
Amtes, von Thadden, informierte Eichmann über den Brief des Bischofs von
Uppsala, wobei von Thadden den Eichmann auf die Bemerkung des slowakischen
Ministerpräsidenten Tiso aus seinem Brief
- “was einzelne Leute denken” - aufmerksam macht.
Preložila: Mgr.K.Psicová
Recenzoval: PhDr.Ivan
Kamenec, CSc.
HÚ SAV
Bratislava
[1] K.Hradská uvádza počet 18.945. Pozri
HRADSKÁ, K.: Deportácie slovenských Židov v rokoch 1944-45 so zreteľom na
transporty do Terezína. In: HČ, 45, 3, 1997, s.456. Kamenec uvádza počet
24.000. Pozri KAMENEC, I.: Po stopách tragédie. Bratislava 1991.
[2] HRADSKÁ, K.: c.d., s.463. Podobné údaje
uvádza M.Kárný. Pozri KÁRNÝ, M.: Lidské stráty čs.Židů v letech 1939-1945.
Český časopis historický, 89, 3, s.410-419. V.Kladivová uvádza 5 transportov
s 7.436 osobami do Osvenčimu (30.9.1944, 3.10.1944, 10.10.1944,
17.10.1944, 2.11.1944) a 6 transportov (od 16.11.1944 do 31.3.1945 do Nemecka,
Rakúska a Terezína) v počte
4.070. Pozri KLADIVOVÁ, V.: Osudy
židovských transportu ze Slovenska v Osvětimi. In: Tragédia slovenských
Židov. Banská Bystrica 1992, s.156-7.
[3] KAMENEC, I.: c.d., s.271. ROTHKIRCHEN,
L.: The Situation of Jews in Slovakia between 1939 and 1945. In: Jahrbuch für
Antisemitismusforschung 7, 1998, s.62-3.
[4] FATRAN, G.: Die Deportation der Juden aus
der Slowakei 1944-1945. In: Bohemia 37, 1, 1996, s.98-119.
[5] Ako príklad možno uviesť dve vydanie
knihy CZECH, D.: Kalendarium der Erreignisse im Konzentrationslagers
Auschwitz-Birkenau 1939-1945. Reinbeck bei Hamburg 1989.
[6] PREČAN, V.: SNP Nemci a Slovensko.
Bratislava 1971. KAMENEC, I. – PREČAN, V. – ŠKORVÁNEK, S.: Vatikán a Slovenská
republika (1939 – 1945). Bratislava 1992.
[7] Dr. Eberhard von Thadden, legačný radca
vedúci referátu Incl. II.A v ministerstve zahraničných vecí
v Berlíne, šéfom zahračného úradu (Ausswärtiges Amt – ministerstvo
zahraničných vecí) bol J.v.Ribbentrop.
[8] Dokument nemá žiadnu hlavičku, len
signaturu II 2127 g (napísanú ručne) a
LR.I.K1.v.Thadden (napísané na písacom stroji)
[9] Pod dokumentom je vlastnostučný podpis
E.v.Thaddena
[10] Na ľavej strane dokumentu je poznámka +)
Inl II 2469g
[11] Pri rozhovore Š.Tisu s H.E.Ludinom
4.10.1944 odznelo: „Teraz sa vraj dopočul (Š.Tiso – E.N.), že sa bez
vyrozumenia slovenskej vlády pristupuje k odvážaniu Židov zo Slovenska.
Z toho vraj nepochybne vzniknú diplomatické ťažkosti, lebo třeba očakávať
protesty pápežského zástupcu a asi aj Švajčiarska. Dal som ministerskému predsedovi
(rozumej Ludin – E.N.) na vedomie, že podľa môjho názoru treba židovskú otázku
v každom prípade radikálne riešiť, v prípade zahraničných protestov
má jednoducho poukázať na to, že ríša požaduje od slovenskej vlády radikálne
riešenie. V tom prípade sme ochotní prevziať zodpovednoť za protižidovské
opatrenia, ktoré sa tu urobia.“. PREČAN, V.: SNP Nemci a Slovensko 1944.
Bratislava 1971, s.336. Nemecký orginál pozri napr. Archív ministerstva vnitra Českej republiky (Na
Struze), sig. S – 432 – 2. Tento dokument potvrdzuje švajčiarsku intervenciu.
Zbierka dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939-1945).Bratislava 1992
(viď. napr. Dokumenty 130.- 148) potvrdzujú zase intervencie Vatikánu.
[12] Na zasadnutiach slovenskej vlády 11. a 15. 9. 1944 sa rozhodlo o koncentrácií
všetkých židovských obyvateľov,
s výnimkou niekoľkých lekárov, lekárnikov, veterinárov, či iných
odborníkov a „ neárijských“ partnerov zo zmiešaných manželstiev, do tábora v Seredi. FATRAN, G.: Die
Deportation der Juden aus der Slowakei 1944 - 1945. In: Bohemia Band 37, 1, 1996, s. 102.
[13] Niekoľko
desiatok Židov s americkou štátnou príslušnosťou bolo sústredených
v kaštieli Marianka pri Bratislave. KAMENEC, I.: Po stopách tragédie.
Bratislava Archa 1991, s. 273.
[14] H. Höfle – veliteľ tunajších okupačných vojsk.
[15] koncentračného tábora
[16] V zbierka dokumentov PREČAN, V.: SNP
Nemci a Slovensko 1944. Bratislava 1971, s.400-1. sa nachádza dokument o
pokračovaní tranportov švajčiarskych Židov zo Slovenska.
Telegram
Zaobchádzať len ako so šifrovanou vecou!
Bratislava 15.nov.1944, 18,55 hod.
Došlo:
15.nov.1944, 21,15 hod.
Citissime!
Čís.1760 z 15.11. Tajné!
Dodatkom k telegrafickej správe č.1732
z 10.novembra 1944.
K telefonickému rozhovoru legačnému radu von
Thaddena, Inl.II. a vyslaneckého radcu Gmelina.
Náčelník pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej
polície a bezpečnostnej slsužby dostal od Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti
v tejto věci pokyn, aby sa v akcii proti Židov pokračovalo bez ohľadu
na švajčiarske námietky. Má sa však upustiť od odvážania držiteľov platných
švajčiarskych dokladov. S touto úpravou súhlasím, lebo sa
v súčasnosti netreba obávať ďalšieho poškodenia nemeckých záujmov.
Predpokladám, že dotyčné osoby už odviezli do ríše, a preto navrhujem odporúčať
slovenskej vláde, aby v svojej odpovedi odkázala švajčiarsky generálny
konzulát na uplatnenie švajčiarskych želaní v Berlíne.
Ludin
[17] Ehrling Eidem, arcibiskup z Uppsaly
poslal 27. 11. 1944 prezidentovi J.Tisovi
nasledujúci list:
„ Veľavážený pán prezident !
Obraciam sa na Vás s úctivou dôverou, pán
ríšský prezident, v jednej obtiažnej a bolestivej veci.
Naši úbohí židovskí bratia si tu v Európe za
posledné desaťročie strašne vytrpeli. V niektorých krajinách boli takmer
vyhladení.
Keďže sa
na Slovensku ešte nachádza značný počet židov, zdržujúcich sa
v rezerváciach, rád by som sa na Vás obrátil s vrúcnou prosbou, aby
ste sa týchto ohrozených ľudí láskovo ujal.
Nedovolím si, pán ríšský prezident, navrhnúť Vám
opatrenia, ktoré třeba prijať. Avšak s ohľadom na súčastnú politickú
situáciu Vašej rodnej krajiny Vám musím ponechať na uváženie, či by nebolo
vhodné prepraviť židov vo Vašej krajine
na iné územie, aby im bola umožnená záchrana.“
Odpoveď J.Tisu zo 4.1.1945:
Bratislava
4.januára 1945
„Vaša Excelencia!
Plne honorujem záujem Vašej Excelencie,
v liste zo dňa 27.nov.1944, mne 3.jan.1945 doručenom, prejavený. záujem zo
severu, kedysi voči nášmu národu slovenskému prejavený, bol nám iste milý.
Čo sa konkrétnej záležitosti týka, musím
poznamenať, že škoda, že prejavený záujem nebol učinený pred 28.aug.1944. Do
toho dňa boli totiž v zmysle slovenských zákonov židia buď v dobre
organizovaných pracovných táboroch umiestnení alebo na základe udelenej výnimky
na dosavadnom pôsobišti ponechaní. Že sa obom kategóriám dobre viedlo, vidieť i
z toho, že cestou švajčiarskej organizácie židovskej bola nám
sprostredkovaná nabídka amerického židovského združenia, či by sme na Slovensku
nemohli umiestniť židov z Maďarska.
V tejto situácii židov na Slovensku stala sa
ale dňom 28.aug.1944 podstatná zmena. V ten deň totižto začal sa
partizánsky odboj najpestrejšej medzinárodnej spoločnosti proti slovenskému
štátu, ku ktorému sa pridali židia na Slovensku. Opustili dosavadné tábory,
zanechali svoje pôsobištia, išli do hôr a so zbraňou v ruke a ešte väčšmi
veľkými finančnými prostriedkami podporovali odboj proti štátu. Keď na
požiadanie slovenskej vlády nemecká branná moc zakročila, vyčisťovacie svoje
akcie samozrejme rozšírila na všetky partizánske oddiely. Tak sa stalo, že na
partizánskom odboji takto sa zúčastnivších židov, práve tak jako i Slovákov
alebo príslušníkov iných národností, zaistila v koncentračných táboroch
výlučne pod jej právomocou stojacich. Tento skutkový stav iste nebol známy
Vašej Excelencii, keď ste vo svojom liste naznačnený spôsob vyriešenia otázky
s tým najlepším úmyslom navrhovali.
Budem sa tešíť tomu, keď táto výmena listov vyvolá
u Vás, ktorý prechovávate záujem o trpiacich, v úvode spomínanému
nordskému záujmu podobný záujem o náš slovenský národ, bojujúci za svoju
štátunu a národnú samostatnosť.“
KAMENEC, I., PREČAN, V., ŠKOVRÁNEK, S.: Vatikán a
Slovenská republika ( 1939 – 1945 ).
Bratislava 1992, dokument 144, s. 216, dokument 149, s.221-2.
[18] Na dokumente sa nachádza pečiatka, ktorým
oddeleniam zahraničného úradu v Berlíne treba dokument poskytnúť, ako aj
pečiatka Arbeitsexemplar (pracovný exemplar) a tažkočitateľná signatúra Inl ?
32 g
[19] Šéfom zahraničného úradu (Ausswärtiges
Amt – ministerstvo zahraničných vecí), teda ministrom zahraničných vecí bol J.v.Ribbentrop