Dieter Wisliceny sa narodil 13. januára 1911 vo východopruskom mestečku Regulowke ako syn tamojšieho účtovníka Edmunda Wislicenyho a matky Wally. Mladosť strávil spolu so svojím bratom Güntherom v rodnom kraji. Ich detstvo sa predčasne skončilo v roku 1928, keď im zomrel otec. Rodina zostala bez finančných prostriedkov. Mladý Dieter chcel ísť študovať medicínu alebo históriu, no nakoniec sa sústredil na kariéru protestantského pastora. Začal študovať teológiu na Univerzite v Breslau.^1/ Štúdium musel čoskoro prerušiť a aby pomohol rodine, zamestnal sa v istej stavebnej firme. Kríza v rodine sa prehĺbila, keď stratil aj toto zamestnanie. Možnosti na svoje uplatnenie začal hľadať v strane, ktorá najviac sľubovala východisko z osobnej i spoločenskej krízy. V roku 1931, ako dvadsaťročný, vstúpil do Národnosocialistickej strany Nemecka (NSDAP), kde ho zaregistrovali pod číslom 672 774 ^2/ a kde sa po prvýkrát stretol s názorom, že príslušníkom nemeckého národa môže byť jedine ten, v žilách ktorého koluje nemecká krv. Povedané inými slovami: nijaký Žid nemôže byť Nemcom. V tom istom roku sa stal členom SA, v radoch ktorej zotrval do 14. júla 1934 v hodnosti SA-Truppenführer. ^3/ Vyše roka bol činný v SA- Stabwache Göring. ^4/ Dňa 15. júla 1934 vstúpil aj do SS - v kartotéke je zaregistrovaný pod číslom 107 216.^5/ Príslušníci SS mali byť podľa predpisov straníckou elitou. Vyžadovala sa od nich úplná poslušnosť Vodcovi, ale aj dokonalá telesná kondícia a pevné zdravie. Wisliceny v tomto smere nebol práve najvhodnejším kandidátom: jeho fyzické dispozície svedčili viac o jeho pohodlnosti ako o vyšportovoanom mladíkovi a navyše mal slabý zrak. Nosil silné okuliare. Stopercentne však spĺňal požiadavku poslušnosti. Rýchlo si osvojil Hitlerovu myšlienku, že cťou každého príslušníka SS je vernosť. ("SS-Mann, deine Ehre heisst Treu" - hlásal Hitler vo svojej ideologickej príručke Mein Kampf). V tom istom roku (1934) bol prevelený do SD v Mníchove (Sicherheitsdienst des Reichsführer-SS), do oddelenia Slobodomurári. ^6/ Stal sa referentom v Oddelení A II 111 - Lóže a slobodomurári v zahraničí (Winkellogen und Freimauer im Ausland), kde spracúval kartotéku slobodomurárskych lóží a ich členov. V septembri 1934 opustil Mníchov a odsťahoval sa do Berlína. Jeho novým pracovným pôsobiskom bol SD-Hlavný úrad (SD-Hauptamt) na známej Wilhelmstrasse 102. ^7/

Rok 1934 sa pre Wislicenyho stal osudný - v tzv. Múzeu slobodomurárov, ktoré vzniklo na popud Himmlera, sa zoznámil s Adolfom Eichmannom. ^8/ O krátky čas už pracovali spolu na jednom oddelení v SD, kde zhotovovali kartotéku, resp. zoznam všetkých slobodomurárov a vplyvných Židovm pôsobiacich v Nemecku. Obaja sa po čase zblížili a ich priateľstvo trvalo dlhé roky. Často sa navzájom navštevovali a Eichmann, na znak ich priateľstva, pokrstil svojho najstaršieho syna menom Dieter. Eichmann bol pre Wislicenyho vzorom. Obdivoval ho. Po vojne vo svojich svedeckých výpovediach uviedol, že mu imponoval predovšetkým jeho zmysel pre poriadok a precíznosť, ale aj to, že sa vedel rýchlo naučiť cudziu reč - plynulo hovoril hebrejsky, čítal dokonca aj v jazyku jidiš. Ich kontakty sa prehĺbili po tom, čo bol Eichmann preložený do novozriadeného referátu Židovstvo (1936), ktoré de facto prebralo úlohy oddelenia Slobodomurárov a kde po čase nastúpil aj Wisliceny. Referát pre židovské záležitosti (Abteilung für die jüdische Angelegenheiten) niesol úradné označenie A-II-112. Jeho veľkoryso plánované kádrové vybudovanie sa neuskutočnilo a tak personálne zloženie referátu bolo na nemecké pomery viac ako skromné. Referát pozostával z troch podreferátov - Asimilanti (II-1121, vedúci Dannecker), Ortodoxní (II-1122, vedúci Hagelmann) a Sionisti (II-1123, vedúci Eichmann) a pracovalo v ňom asi osem referentov. Za ich nadriadeného Heydrich najskôr vymenoval Leopolda von Mildensteina, pôvodom inžiniera a novinára, ktorý sa orientoval na problematiku Orientu. Niekoľko rokov strávil v Palestíne. Keď sa v roku 1937 kvôli názorovým konfliktom rozišiel s Heydrichom, odišiel pracovať na ríšske ministerstvo propagandy ako expert na orientálnu tlač a v oddelení uvoľnil miesto ďalším.

Vo vedení sa postupne vystriedali viacerí, medzi nimi aj Wisliceny. Od roku 1937 sa v tomto oddelení postupne stretli referenti, ktorí neskôr výrazne ovplyvnili riešenie židovskej otázky nielen v Nemecku, ale aj v ostatných okupovaných štátoch, Slovensko pritom nevynímajúc: boli to Theodor Dannecker ^9/, Herbert Hagen ^10/, Dieter Wisliceny a Adolf Eichmann.

Wisliceny prevzal vedenie referátu A II 112 v apríli 1937 a až do času, kým nebol prevelený do SD-Abschnitt Danzig (t. j. do krajských útvarov SD, kam odišiel v novembri roku 1937) pracoval veľmi aktívne. V oddelení zostal ešte Dannecker, ktorý mal na starosti asimiláciu a Eichmann, sledujúci sionizmus. Podľa Eichmanna bol Wisliceny dobrým vedúcim, z ktorého vyžaroval pokoj a s ktorým sa aj výborne spolupracovalo. Navyše - bol aj veľmi skúsený. ^11/ Odkiaľ však tento mladý, 26-ročný referent zobral toľké skúsenosti, keď na návrh Heydricha mohol viesť oddelenie, ktorému v hierarchii SD patrilo také významné miesto? Odpoveď možno hľadať v zdôvodnení, že Wisliceny mal už v tom čase vyhranený názor na židovskú otázku a svoj postoj k tejto problematike dával v čase, keď viedol oddelenie, najavo skutočne razantne. Oddelenie pod jeho vedením sa zaoberalo dvoma zásadnými úlohami: odvrátenie vplyvu Židov vo všetkých oblastiach života a predovšetkým v hospodárstve, ako aj príprava na vysťahovanie Židov mimo územia Nemecka. Ich realizovanie bolo možné iba prostredníctvom zákonov, pričom existovali, podľa Wislicenyho, dva spôsoby, ako tento problém vyriešiť. Prvým z nich bolo vyradenie Židov z kultúrneho a národného života Nemecka. Postupné vyraďovanie židovstva z nemeckej kultúry ukázalo, že problém sa vyrieši len čiastočne, pretože týmto spôsobom sa nedosiahne celkové vylúčenie židov z hospodárstva. Druhým a v podstate jediným možným riešením bolo vysídlenie z Nemecka a to všetkými prostriedkami.

Wislicenyho poznámky zo 7. apríla 1937,^12/ v ktorých sformuloval predošlé dva spôsoby riešenia židovskej otázky, obsahovali aj požiadavku systematického registrovania Židov v nemeckom hospodárskom i spoločenskom živote. Wisliceny obhajoval zavedenie kartoték. Išlo mu predovšetkým o zmapovanie dôležitých Židov (Reichwichtige Juden) - o ich aktivity v spoločnosti, od ich členstva v židovských stranách a organizáciách až po ich vzťah k nemeckej spoločnosti. Registrácia sa stretla s veľkou odozvou nielen v SD, ale aj na iných miestach. Stala sa základným kameňom Wislicenyho protižidovskej politiky v Nemecku, kde Židia už neboli politickým problémom, ale jednoznačne rasovým.

Koncom augusta 1938 odišiel Eichmann z Berlína do Viedne, aby tam založil ríšsku Centrálu pre židovské vysťahovanie (Reichzentrale für die jüdische Auswanderung), ktorá, ako jediná inštancia, bola splnomocnená organizovať vysťahovanie Židov z Rakúska, resp. vyvíjala nátlak na ich emigráciu. Podľa viedenského modelu Heydrich v januári 1939 založil podobnú centrálu aj v Berlíne, len s tým rozdielom, že tentokrát spadalo pod kompetenciu Gestapa. Eichmann sa v októbri 1939 znova vrátil do Berlína, aby sa ujal vedenia tohto úradu. Netrvalo dlho a stal sa jedným z najvplyvnejších pracovníkov novovzniknutého Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti. ^13/ Jeho kariéra začala závratným tempo stúpať. Na návrh Heydricha koncom decembra 1939 prebral funkciu zvláštneho referenta v oddelení IV A 4, ktorého úlohou bolo spracovanie policajných záležitostí pre vykonávanie evakuácie vo východnom priestore. Eichmann už v tom čase vypracoval koncepciu sústredenia všetkých európskych Židov na jednom území. Na to však potreboval štáb spolupracovníkov, ktorý by mu pomohli realizovať jeho zámery. Vážne sa zaoberal myšlienkou vybudovať vo svojom oddelení také kádrové zázemie, ktoré by napĺňalo jeho predstavy - do štátov okupovaných Nemeckom vyslať svojich referentov, ktorí by rozpracovali a realizovali protižidovskú politiku ríše.

Mohlo by sa zdať, že Wisliceny zostal v Eichmannovom tieni. Opak je však pravdou. Pevne sa chopil príležitosti, ktorá sa mu ponúkla, a už ju z ruky nepustil. K tejto príležitosti mu pomohol práve Eichmann. Wisliceny vo svojich povojnových výpovediach uvádzal, že to bol on, ktorý mu koncom leta 1940 ponúkol možnosť odísť do Bratislavy, aby nastúpil do novozriadenej funkcie poradcu pre židovskú otázku na nemeckom vyslanectve. Prirodzene, nezaváhal. Bol dosť ctižiadostivý na to, aby dlho rozmýšľal. Eichmannovu ponuku prijal. Ešte v auguste 1940 sa stal pracovníkom Eichmannovho referátu IV A 4. Bez toho, že by mal nejaké konkrétnejšie predstavy o svojom budúcom poslaní odcestoval na Slovensko.

Dieter Wisliceny pricestoval do Bratislavy v posledný augustový deň roku 1940. ^14/ Keďže funkčne spadal pod nemecké vyslanectvo, prvý, s kým nadviazal spojenie, bol vyslanec Killinger. Hneď po nástupe do funkcie sa však stretol s prejavom nevôľe svojich nadriadených z Berlína. Tí mu totiž sľúbili, že po príchode do Bratislavy bude vymenovaný za atašé a že bude mať dipomatický pas. Nič také sa nestalo. Wisliceny sa stal práve takým istým pracovníkom vyslanectva ako iní poradcovia, ktorí prišli približne v rovnakom čase do Bratislavy ako on. Nasledujúci deň po jeho inštalácii sa po prvýkrát osobne stretol s predsedom vlády V. Tukom a ostatnými členmi slovenského vládneho kabinetu. Na slávnostnom zasadaní vlády 2. septembra 1940 sa nemeckí poradcovia predstavili bratislavskej vláde. Killinger pritom predniesol slávnostnú reč o zmysle ich pôsobenia, na čo Tuka po nemecky "svojich hostí" ubezpečil o všestrannej podpore. Neexistuje nijaký písomný dokument, ktorý by dokladal, kto z poradcov sa spolu s Wislicenym na tomto vládnom stretnutí zúčastnil, ^15/ pretože v záujme Tuku i jeho vládneho kabinetu nebolo, aby sa o poradcoch zachovala čo i len drobná písomná zmienka. Tuka si už v Salzburgu kládol podmienku, aby sa zo stretnutia s Ribbentropom neurobil písomný zápis, ktorý by svedčil o dohode oboch politikov o vyslaní beráterov na Slovensko. Dôvod bol prostý. Veľmi dobre si uvedomoval, že nemeckí úradníci nebudú na Slovensku figurovať ako poradcovia, ktorí dobre mienenými radami usmernia štátnu správu a inštitúcie, ktoré pod ňu spadajú. Už v Salzburgu bolo jasné, že ich poslanie sa obmedzí na kontrolu a na uplatňovanie nemeckého vplyvu v rozhodujúcich ustanovizniach. Jediným dôkazovým materiálom o inštalovaní beráterov by mohla byť fotografia, zhotovená deň po spomínanej akcii. Túto fotografiu však málokto videl, dokonca sa objavili pochybnosti o tom, či vlastne existovala. Sám Wisliceny potvrdil, že "fotografia bola zhotovená 3. septembra 1940 po našom predstavení sa slovenskej vláde. Vyhotovil ju fotograf Apfel v Bratislave. Spoznávam ako prvého vľavo stojaceho majora polície Güdlera, poradcu pri slovenskej polícii, druhý je policajný atašé Franz Goltz, tretí je - v strede - Viktor Nageler, štvrtý som ja a piaty je vrchný vládny radca Hahn, poradca pri Ministerstve vnútra a šéf misie." ^16/

Wisliceny sa tesne po nástupe začal oboznamovať so situáciou Židov na Slovensku, a to najskôr ako poradca v oblasti arizácie židovského majetku. Jeho priamym nadriadeným bol Augustín Morávek, bývalý tajomník bratislavských živnostenstiev a grémií, s ktorým sa zoznámil počas svojej inštalácie u predsedu vlády. Tuka mu už vtedy dal najavo, že so všetkými otázkami súvisiacimi so Židmi sa mô že s dô verou obrátiť na Morávka. Ten, ešte pár dní ako vedúci Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, mal už vyše roka vypracovaný plán arizácií a konfiškovania židovského majetku, ktorý v podobe memoranda predložil Tukovi na vedomie. Až zriadenie Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) 16. septembra 1940 mu vlastne umožnilo naplno realizovať jeho zámery. Založenie tohto úradu bolo vlastne prvým krokom k arizáciám židovského majetku, pretože ÚHÚ "mal vykonať všetko, čo bolo potrebné pre vylúčenie Židov zo slovenského hopodárskeho a sociálneho života a pre prevedenie majetku Židov do vlastníctva kresťanov." ^17/

Ústredný hospodársky úrad priamo podliehal predsedovi vlády Tukovi a v arizačných záležitostiach mal rozhodujúce slovo. V čase príchodu Wislicenyho do tejto inštitúcie mal Morávek pod kontrolou celý arizačný proces. Zo svojho úradu si vytvoril monopol na udeľovanie príkazov a predpisov, ktoré sa väčšinou neplnili a slúžili len na krytie rozličných korupčných afér a protekcionárstva, o ktoré v úrade nebola núdza. Morávek mal z titulu svojej funkcie najlepší prehľad o stave slovenského hospodárskeho života, ktorý, ako uvádzal, až na malé výnimky úplne ovládali Židia. Dokazoval to konkrétnymi číslami. Dal vypracovať rozsiahlu štatistiku, v ktorej, prirodzene, Židia figurovali ako vlastníci veľkých majetkov - obhospodarovali 12 300 židovských podnikov, v ktorých zamestnávali asi 13 000 židovských zamestnancov. Hodnota ich majetku (bez zaťaženia) predstavovala sumu 3, 150 mld slovenských korún. ^18/

Wisliceny sa v Morávkovom úrade spočiatku prejavoval ako laik, ktorý mal len chabé vedomosti aj o arizácii v Nemecku. Jeho nadriadený si medzičasom vytvoril široký okruh spolupracovníkov, s ktorými sa aj on postupne zoznamoval. Skúsenosti s arizáciou odišiel spolu s Morávkom zbierať v septembri 1940 do Viedne. ^19/ Navštívili tam tzv. Úrad pre spravovanie židovského majetku (Vermögensverkehrstelle), odkiaľ si Morávek vzal tlačivá a nariadenia a zákony, týkajúce sa arizácie. Takú istú služobnú cestu podnikli aj do Prahy, kde tiež existoval podobný úrad ako vo Viedni.^20/

Viditeľne poučený a už rozhľadený Wisliceny začal po svojej prvej služobnej ceste raziť myšlienku, že židovský majetok nesmie byť v nijakom prípade zašantročený. Židovský problém nazval problémom hospodárskym, ktorý sa dal vyriešiť len jedným spôsobom: Židov treba hospodársky zruinovať, urobiť z toho hospodársky a sociálny problém, ktorý spoločnosť môže vyriešiť iba deportáciami. Povedané inými jeho slovami: "Je jasné, že keď sa Židom vezmú obchody a majetok, musí sa pre nich v nejakom zmysle nájsť ventil. Takýmto ventilom malo byť vysťahovanie vo veľkom formáte." ^21/ Zároveň pochopil, že s majetkovými hodnotami plynúcimi z arizáciami slovenských Židov by sa malo narábať veľmi opatrne. Zhromaždiť by sa mali v osobitnom fonde, ktorý by neskoršie slúžil na krytie výdavkov spojených s vysťahovaním z územia slovenského štátu. Toto vysťahovanie by bolo úspešné len vtedy, keď by bolo finančne dostatočne kryté. Potrebu založenia fonfu odô vodňoval aj tým, že rovnaký fond existuje aj v Prahe, čo Eichmann kvitoval, no zároveň upozornil na to, že by bolo užitočné založil ho aj v Bratislave. Wisliceny si svoj zámer nechal odobriť u Tuku, u ktorého sa stretol s pochopením. Celá akcia s vysťahovaleckým fondom sa rozbehla až po tom, čo predseda Najvyššieho účtovného a kontrolného úradu koncom roka 1940 žiadal ÚHÚ o návrh štatútu o správe fondu. Morávek ho vypracoval a 9. januára nasledujúceho roka ho predložil Predsedníctvu vlády na schválenie. ^22/

V tom čase bol Wisliceny zaangažovaný aj do tzv. Plánu Madagaskar.^23/ Týkal sa asi 4 mil. Židov, ktorí mali byť po vojne odsunutí na ostrov Madagaskar, kde mali byť nasadení predovšetkým na poľnohospodárske práce. Tento rozsiahly plán vypracovalo júni 1940 oddelenie D III Zahraničného úradu v Berlíne pod vedením F. Rademachera, ktorý bol zodpovedný za židovskú otázku, rasovú politiku a informácie zahraničných zastupiteľstiev o dôležitých vnútropolitických udalostiach. Za najvhodnejšiu odpoveď na otázku „Kam so Židmi?“ pokladal ich vysťahovanie na ostrov Madagaskar, s čím súhlasil aj ríšsky minister zahraničia. Plán tejto akcie detailnejšie prepracoval Eichmann spolu s T. Danneckerom a E. Rajakowitschom. Eichmann plánoval vybudovať sieť poradcov na obsadených územiach, ktorí by celú akciu koordinovali. To sa aj zrealizovalo - v auguste 1940 bol dosadený poradca na Slovensko, ako vô bec v prvej krajine, potom nasledovali Rumunsko, Holandsko, Belgicko a Bulharsko (1941), od roku 1942 Chorvátsko a Francúzsko, v roku 1943 boli experti na židovskú otázku dosadení do Grécka a Talianska a napokon od marca 1944 do Maďarska. Vyše 40-stranový elaborát "Projektu Madagaskar" dostal Rademacher na Zahraničný úrad už 15. augusta 1940. Po tom, čo Nemci napadli Sovietsky zväz, sa od plánu kolonizovať európskych Židov upustilo.

Počas pôsobenia na ÚHÚ mal Wisliceny možnosť dôkladne sa oboznámiť s pomerni, ktoré v tejto inštitúcii panovali. Arizácie, ovplyvnené osobnými i politickými motívmi najvyšších predstaviteľov štátu, boli už v plnom prúde, keď nastúpil do tejto inštitúcie. Ako uviedol v povojnových výpovediach, Tiso aj Tuka často zasahovali do arizačného procesu a svojim obľúbencom i stúpencom prideľovali veľké aj malé, prosperujúce, ale tiež v dlhoch sa topiace židovské podniky. Snáď v najväčšom rozsahu sa arizovali židovské obchody s potravinami a spotrebným tovarom. Len do februára 1941 ich bolo zlikvidovaných asi 3000. Zásoby týchto obchodov mali prejsť do vlastníctva árijcov. Podľa Wislicenyho, ktorý o tomto okamžite poslal správu do Berlína, si sám Morávek uvedomoval škody, ktoré takéto prevody napáchali, pretože zásoby sa súkromníkom predávali pod nákupnú cenu. Morávek tento stav pripisoval za vinu Hlinkovej garde, ktorá si chcela lacnými potravinami získať popularitu primitívneho obyvateľtva. Hospodárske škody, ktoré takto vznikli, dosiahli niekoľko miliónovú hodnotu. ^24/

Podľa Wislicenyho sa tzv. židovská otázka na Slovensku začala prejavovať ako hospodársky problém. Ideologické motívy protižidovskej politiky, ktoré presadzovalo radikálne krídlo vlády a ktoré dominovali v nemeckých pomeroch, začali byť v slovenských podmienkach druhoradé. Slovenská vláda bola motivovaná predovšetkým ekonomicky, arizáciou židovského majetku. Wisliceny čoskoro pochopil podstatu arizácií. Ako poradca pre židovské otázky konzultoval s Morávkom všetky opatrenia v tomto smere. Program zbavovania sa židovského vplyvu v slovenskom hospodárstve podľa neho síce napredoval, ale boli to práve vnútropolitické pomery, resp. niektorí zástupcovia ministerstiev, ktorí svoju prácu sabotovali a nedovolili naplno rozvinúť tento program. ^25/

Na svoj podiel na arizáciách si robil nárok aj vodca nemeckej národnej menšiny Karmasin. Ešte pred založením ÚHÚ napísal list predsedovi vlády V. Tukovi, v ktorom mu predostrel spôsoby možnej spolupráce Deutsche Partei a HSĽS pri arizácii židovského majetku. Zástupcovia oboch strán Dr. Magerl (DP) a Dr. Filipp (HSĽS) sa dohodli, že pri každej župe, s výnimkou Bratislavy, bude zriadená špeciálna komisia, riešiaca otázky podnikov určených na arizovanie a ktorá v podstate rozhodne, ktorý podnik pripadne nemeckej strane a ktorý zarizujú slovenskí záujemcovia. V sporných prípadoch mala podľa Karmasina rozhodnúť tzv. hlavná arizačná komisia, ktorá by vznikla pri predsedníctve vlády. ^26/ Taký bol Karmasinov návrh, ktorý nemal zo začiatku dostatočnú podporu a až po nejakom čase sa ho v pozmenenej podobe podarilo realizovať.

Po vzniku ÚHÚ podľa Wislicenyho ponúkol Morávek nemeckej strane jednu tretinu z arizovaných podnikov. Karmasin tento návrh odmietol a žiadal konkrétne veľké podniky, ktoré však medzitým Tiso prisľúbil iným uchádzačom. Spory okolo arizácie sa Wisliceny usiloval vyriešiť založením špeciálnej slovensko-nemeckej komisie, ktorá by zjednotila sporné otázky týkajúce sa židovských objektov. Sám sa však pri zakladaní tejto komisie neangažoval. (V tejto súvislosti treba podotknúť, že už v lete 1939 vznikol Akčný výbor pre riešenie židovskej otázky zložený z členov Hlinkovej gardy a Deutsche Partei, ktorý mal kontrolovať plnenie protižidovských nariadení a vylučovanie Židov zo všetkých oblastí spoločenského života.) V podstate využil situáciu, keď 21. 9. 1940 hlavný veliteľ HG F. Galan zopakoval Karmasinovu žiadosť o zriadenie komisie zloženej zo zástupcov HSĽS, DP a prípadne aj odborných kruhov, ktorí by riešili konkrétne prípady. Pretože sa Morávek chcel vyhnúť prípadným konfliktom a nechcel si znepriateliť ani jednu stranu, navrhol, aby v zmiešanej komisii figuroval z každej strany jeden zástupca - Galan a Karmasin. ^27/ Komisia, ak vôbec začala v takejto podobe fungovať, zrejme nedospela k želanému výsledku, pretože Karmasin viackrát prejavil svoju nespokojnosť s podielom DP na arizáciách. Prostredníctvom Wislicenyho napádal Morávka, aby sa ÚHÚ touto skutočnosťou znova zaoberal. Nemecký poradca napokon nadviazal na Galanovu myšlienku spoločnej slovensko-nemeckej komisie, až jej založenie napokon presadil. Od tohto kroku si sľuboval vyriešenie mnohých nedorozumení. Komisia napokon vznikla so súhlasom predsedu vlády a zástupcov v nej mali obe strany. Jej prvé zasadanie sa uskutočnilo až 28. februára 1941 v budove ÚHÚ za účasti predsedu úradu Morávka, poslanca Germušku, Dr. Kosorína a za Deutsche Partei Blodecka. Rokovalo sa o konkrétnych prípadoch týkajúcich sa židovských obchodov, o ktoré sa uchádzali slovenskí aj nemeckí záujemcovia. Vo všetkých bodoch rokovania, ako uvádzajú pramene, slovenská strana bez výhrad akceptovala nemecké požiadavky.

Karmasin aj napriek tomu Wislicenyho upodozrieval z pasivity a z toho, že nedostatočne spolupracoval pri arizáciách v prospech nemeckej menšiny. Využil svoj vplyv a osobne sa na neho sťažoval u Himmlera. Po tom, ako uvádza Wisliceny, "som bol povolaný do Berlína k Ottovi Ohlendorfovi, ktorého Himmler poveril riešením tohto prípadu. Ohlendorf bol predsedom III. odboru na RSHA - bezpečnostná služba a vnútro - kam Slovensko v tejto otázke podliehalo. Ohlendorf bol prítomný pri rozhovore medzi Karmasinom a Himmlerom. Bolo to asi v novembri 1940. Podľa môjho názoru bol pri rozhovore s Himmlerom prítomný aj Hauskrecht a Dostál (Dr. Ludwig Dollmann-Dostál - tajomník F. Karmasina - pozn. K.H.). Keď som bol povolaný do Berlína, Ohlendorf mi povedal, že Karmasin sa mu všeobecne sťažoval na nemeckých poradcov, že dostatočne nezastupujú záujmy nemeckej skupiny. Keď sa ho Himmler opýtal na konkrétne prípady, za osobitne zlý príklad označil mňa." ^28/ Karmasin si svojou kritikou, prirodzene, pobúril nemeckých poradcov, ako aj ministerstvo zahraničia v Berlíne. Vôbec nečakal, že kritika sa obráti proti nemu, resp. Deustche Partei. Berlín totiž rozhodol o pridelení poradcu, ktorý mal sledovať činnosť národnej skupiny. Všeobecne totiž prevládal názor, že v nemeckej národnej skupine je poradca potrebný, pretože sa v strane začali prejavovať nedostatky a najmä slabá disciplína. Poradcom mal byť Endrös, ktorý už pôsobil ako poradca pre propagandu. Pre Karmasina to „bolo nielen poníženie, ale aj vážne varovanie. Znova intervenoval a sťažoval sa priamo u Himmlera. Napokon dosiahol, že Endrös sa venoval viac svojej funkcii na úrade propagandy.“ ^29/

Wislicenyho aktivity počas jeho pôsobenia na ÚHÚ sú prinajmenšom rozporné. I keď bol podriadený Morávkovi, v podstate nemal šancu prejaviť sa ako jeho poradca, pretože Morávek mal už dávno vypracovaný plán arizácií židovského obyvateľstva a Wislicenyho služby vlastne ani nepotreboval. Využíval ho skôr ako člena nemeckého vyslanectva, s ktorým udržiaval pracovné kontakty, a tie aj naplno využíval. Všetko však nasvedčovalo tomu, že Wisliceny figuroval skôr ako nastrčená figúrka slúžiaca vodcovi nemeckej menšiny Karmasina. Ten na Wislicenyho neustále vyvíjal tlak až pokým nedosiahol splnenie svojich požiadaviek.

Wisliceny sám svoje účinkovanie na ÚHÚ zhodnotil ako nepretržité intervenovanie u Morávka v prospech nemeckých záujmov. V nijakom prípade však nepripúšťal tlak z nemeckej strany na priebeh arizácií. Po vyše 10-mesačnom pôsobení na ÚHÚ dospel k názoru, že aj napriek mnohým predpisom, ktoré súviseli s arizovaním, nešlo o skutočné vyraďovanie židovského obyvateľstva z hospodárskeho a politického života. Podľa neho boli mnohé riešenia kompromisom, ktoré súviseli nielen s osobným postojom úradníkov, ale aj s celkovou vnútropolitickou situáciou na Slovensku. Kuriózne vyznieva aj jeho názor, že ani jeden z tých, s ktorými bol v kontakte počas výkonu svojej funkcie na ÚHÚ vnútorne neveril v slovenský štát a ani v spravodlivosť vtedajšej slovenskej politiky. ^30/ Morávek, na rozdiel od Wislicenyho zastával opačný názor. V liste V. Tukovi zo 17. júna 1941 ^31/ pokladá za bezpodmienečne nutné v záujme zabezpečenia riadneho chodu ÚHÚ a v záujme zachovania podstaty židovského viazaného majetku, aby Židia, vyradení z hospodárskeho života, podliehali stálej a primeranej kontrole a aby značná časť z nich bola umiestnená v pracovných táboroch. Na túto tému Morávek zvolal poradu, na ktorej sa okrem Wislicenyho zúčastnil aj nemecký poradca pre veci hospodárske a finančné E. Gebert. Morávek na nej predložil aj myšlienku umiestniť istý počet Židov v Generálnom gubernáte, resp. v Nemecku, kde by boli nasadení na verejné práce. Výsledkom Morávkovho návrhu bolo, že obaja poradcovia začali podnikať určité kroky na realizovanie tejto myšlienky. Aj sám Morávek pripustil, že ak by sa v krátkom čase získal súhlas Berlína na umiestnenie Židov v Hornom Sliezsku, bolo by to uľahčenie riešenia háklivej situácie.

Krátko na to, v dňoch 9.-10. júla 1941 slovensko-nemecká delegácia podnikla cestu do židovského pracovného tábora v Hornom Sliezsku, do tábora Sosnowiecz. Členmi delegácie boli ministerský radca I. Koso, predseda ÚHÚ A. Morávek, notár a neskorší vládny komisár židovských pracovných táborov na Slovensku J. Pečúch, veliteľ koncentračného tábora pre politických väzňov v Ilave K. Krchnák, nemeckí poradcovia A. Smagon a D. Wisliceny. Od zástupcu ríšskeho komisára pre upevnenie nemectva SS-Sturmbannführera Dr. Arlta, ako napísal Wisliceny v podrobnej správe, sa dozvedeli, že v Hornom Sliezsku je umiestnených 90 000 Židov, ktorí sú koncentrovaní v mestách Sosnowiecz, Bendzin a Dombrowa. Židia v týchto táboroch majú samosprávu, ich záležitosti vybavuje židovská rada starších a jediné, čo sa od nich vyžadovalo, bola práca. Komisia bola zvedavá na každodenný život Židov. Tí boli rozdelení na dve skupiny: v prvej z nich boli internovaní fyzicky zdatní jedinci, asi 5000 Židov, ktorí pracovali na stavbe ríšskej diaľnice Gleiwitz-Opole. Za prácu dostávali denne 50 pfenigov, samozrejme, ubytovanie a stravu mali zadarmo. V prípade, že niekto z nich mal rodinu, podporovala ju židovská rada starších. Za strážcov boli vybratí členovia SS a SA. Druhá skupina židovských robotníkov pozostávala z telesne slabších, ktorí však boli manuálne zruční, takže boli zaradení do špeciálnych dielní. Za prácu dostávali výplatu, z ktorej museli 30 % odovzdať. Židia z tejto desaťtisícovej skupiny pracovali oddelene od ostatného osadenstva tábora. Režim v tábore bol miestami až brutálny, najmä keď strážcovia hnali Židov do práce. ^32/ Práve tento moment vraj utkvel v Kosovej pamäti, čo postrehol aj Morávek. Keď na záver návštevy prijali pozvanie gauleitera Dr. Brachtla na čaj, Koso sa nezdržal a Wislicenymu naznačil, že je proti zriadeniu takýchto táborov na Slovensku a predovšetkým z ľudského hľadiska ich neschvaľuje. (Sic!) Údajne sa vyjadril v tom zmysle, že "systém židovského pracovného nasadenia vo forme, aké sa používa v Hornom Sliezsku, je nekresťanský a neľudský. Bude preto treba nájsť na Slovensku inú formu." ^33/ Kosu však nemožno v nijakom prípade podozrievať z citových pohnútok, a nemyslel si to ani Wisliceny. Keď Kosovi oznámil, že slovenská vláda predsa sama ponúka Nemecku židovských robotníkov, ten reagoval slovami: "Ako sa môžu oddeliť práceschopní od neschopných? Toto sa nedá urobiť. Tak si ich vezmite všetkých a vyberte si sami práceschopných!" ^34/

Slovenská delegácia spolu s Wislicenym sa na vlastné oči presvedčila o pomeroch, ktoré panovali v koncentračných táboroch na okupovanom území Poľska. Mali síce nadobudnúť dojem, že so Židmi sa dobre nakladá, no v podstate sa zhodli v názore, že "tí slabší tam vydržia niekoľko mesiacov a silnejší asi rok." ^35/ Reprezentanti slovenského štátu však neustále zdôrazňovali, že protižidovské opatrenia na Slovensku sú založené na právnom podklade. Zvlášť to prízvukovali po prijatí nariadenia o právnom postavení Židov (Židovského kódexu z 9.septembra 1941) na základe ktorého sa spustila lavína protižidovských represií, keď "jednotlivé orgány slovenského štátu pôjdu nekompromisne a dôsledne proti najväčšej tyranii Slovenska, proti Židom, aby tak vykonali jednu z najväčších, najvzácnejších a najpožehnanejších služieb slovenskému národu a aby tak v duchu ľudáckeho boja, ľudáckych konsolidačných a usmerňovateľských snažení zadosťučinili všetkým Slovákom, ktorí po Židoch nájdu na Slovensku to, čo im patrí: Bohom dané bohatstvá a nikým a ničím nefalšované mravy..." ^36/ Židovský kódex znamenal úplné vyradenie Židov z verejného i hospodárskeho života. Slovenská vláda začala židovskú otázku riešiť aj prakticky, nielen verbálne, a to podľa nemeckého vzoru. Postupne mizol hospodársky a politický nános a Židia sa stali vážnym sociálnym problémom, "problémom národnej existencie a vecou najhlbšieho presvedčenia všetkých zodpovedných politikov nového Slovenska." ^37/ Keď bol prezident J. Tiso spolu s V. Tukom a ostatným sprievodom v dňoch 19. a 20. októbra 1941 v Hitlerovom hlavnom stane (Wolfschanze) na pracovnej návšteve, štátna propaganda komentovala túto návštevu ako historickú udalosť. Oficiálny záznam z tejto porady sa nezachoval a ani nikto z vládnych predstaviteľov sa k nej v tlači nevyjadroval viac než bolo potrebné. No i tak možno dedukovať, že napriek účasti F. Čatloša a maršala Keitla sa reč nekrútila iba okolo vojenských otázok, resp. o úspešnej činnosti slovenských bojových síl, ktoré dokazovali vernosť línii vytýčenej A. Hitlerom. Vychádzajúc z interpretácie Macha, ktorý toto stretnutie na najvyššej úrovni komentoval na zasadaní Štátnej rady dňa 26. marca 1942, Nemci vo Wolfchanze sami prejavili veľký záujem o slovenských Židov s tým, že ríša poskytne slovenskej vláde pomoc pri riešení problému čo so Židmi. ^38/ Krátko po návrate slovenskej delegácie od Hitlera sa začalo s koncentráciou a dislokáciou Židov z Bratislavy do vybraných miest Slovenska. ^39/

Wisliceny vo svojich povojnových svedectvách odmietal akúkoľvek účasť na tejto akcii a pripísal ju na vrub Morávka a jeho ÚHÚ. "O dislokáciách Židov na Slovensku som počul v septembri 1941 od Morávka. Spýtal som sa ho, prečo sa organizujú, keď o tom nič neviem. Morávek mi odpovedal, že niečo sa musí urobiť, pretože ľudia v Bratislave potrebujú byty a že Mach s Tukom dali príkaz, aby sa zorganizovali dislokácie." ^40/ V súvislosti s touto akciou sa začalo s budovaním pracovných táborov pre Židov. V polovici októbra 1941 Morávek spolu s Wislicenym navštívili "židovské centrá" v Seredi, kde malo byť koncentrovaných asi 2500 Židov, Nováky, kde sa rátalo s 3000 Židmi a Oremláz pre 4000 Židov, kde mali internovaní pracovať pod kontrolou. Vybudovať sa mali aj ďalšie tábory. Vysídlenie a koncentrovanie Židov sa starostlivo pripravovalo a aj realizovalo. Ich úplné vysídlenie, s ktorým sa rátalo, malo byť konečným a najlepším riešením židovskej otázky. Nemecký vyslanec H. E. Ludin (predchádzajúceho vyslanca Killingera vystriedal v januári 1941) o dislokácii bratislavských židov informoval berlínsky Zahraničný úrad ako o vyčistení mesta od Židov a o ich koncentrovaní v rámci Slovenska, nie za hranicami štátu. Potvrdil, že nemecký poradca "odporúčal" aj na Slovensku getá podľa vzoru z Generálneho gubernátu. ^41/ Wisliceny sa vo svojich povojnových výpovediach obhajoval tým, že keby sa stalo tak ako radil on, teda keby boli Židia do týchto táborov vysídlení vo väčšom rozsahu, nebolo by prišlo k deportáciám.

V čase, keď sa naplno rozbehlo koncentrovanie Židov, v novembri 1941, Berlín sa začal zaujímať o slovenských Židov žijúcich v ríši v súvislosti s ich odsunom na východ. Na priamu otázku, či slovenská vláda súhlasí s riešením, aby slovenskí Židia boli spolu s chorvátskymi deportovaní na východ, z Bratislavy prišla pozitívna odpoveď. Nemecký vyslanec v Bratislave H. E. Ludin tlmočil do Berlína rozhodnutie bratislavskej vlády, ktorá vyjadrila súhlas s ich odsunom do giet na východe. Po konferencii vo Wannsee ^42/ (21.januára 1942) sa čoraz zreteľnejšie začali črtať kontúry konečného riešenia židovskej otázky, hoci koncepcia likvidácie európskeho židovstva bola známa dávno pred touto konferenciou. "Ministerstvo zahraničných vecí malo nadviazať kontakt s príslušnými referentmi bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby s cieľom prerokovať konečné riešenie na európskych územiach okupovaných a ovplyvňovaných Nemcami." ^43/ Heydrich na konferencii skonštatoval, že na Slovensku by v tejto súvislosti nemali byť žiadne problémy.^44/ Bol si istý servilnosťou a poslušnosťou slovenskej vládnej špičky, ktorá nenamietala voči riešeniu židovskej otázky podľa nacistického vzoru, a naopak, už v októbri 1941 s úľavou prijala ponuku Nemecka vyriešiť problém slovenských Židov.

Na tomto mieste je vhodné znova si pripomenúť, že Wisliceny, ako poradca pre riešenie židovskej otázky, bol v neustálom kontakte so svojim nadriadeným Eichmannom, od ktorého dostával inštrukcie. Eichmann mal dostatočne premyslený plán likvidácie Židov a zaangažoval do neho aj svojich mužov - expertov pre židovskú problematiku. Niet dôvodov veriť tomu, že pred nimi tajil svoje úmysly. Práve na nich sa najviac spoliehal, pretože boli praktickými vykonávateľmi jeho vôle. Wisliceny, v snahe očistiť samého seba, sa počas súdnych pojednávaní vyjadroval v tom zmysle, že nikto z poradcov, a teda ani on sám, až do jesene 1942 nevedeli, čo sa vlastne deje. Neustále prízvukoval, že vlastne až do tohto času žil v domnienke, že Židia odchádzajú do Poľska na prácu. Veď Eichmann sa zaujímal predovšetkým o práceschopných Židov, tých sa chcel zmocniť ako prvých, a keďže deportácie z európskch krajín sa začali prakticky v rovnakom období (marec-apríl 1942), nikto nepochyboval o tom, že hlavným dôvodom ich deportácií je pracovné nasadenie. Slovensko, aj podľa Wislicenyho, bolo zvláštnym prípadom. Predovšetkým: nebolo obsadené Nemeckom a vtedajšia slovenská vláda ako prvá svojich Židov ponúkla sama! Vývoju situácie napomohla epizóda ešte z roku 1939, ktorá vtedy ešte priamo nesúvisela s konečným riešením. Podľa slovensko-nemeckého dohovoru z 8.decembra 1939 sa slovenská vláda zaviazala vysielať slovenské pracovné sily na práce do Nemecka.^45/ V rámci napĺňania tejto dohody Nemci prejavili záujem o zvýšený počet slovenských robotníkov. Izidor Koso, prezidiálny šéf na Ministerstve vnútra, zostal bezradný. Uvedomil si, že zohnať 20 000 mladých práceschopných mužov bude veľkým problémom, a tak navrhol do Nemecka poslať 20 000 Židov. Wisliceny v tejto otázke figuroval ako prostredník medzi slovenskou vládou a RSHA. Keď sa Eichmann dozvedel, že Slovensko samo ponúka tisíce mladých Židov, povolal si Wislicenyho do Berlína a oznámil mu, že títo Židia nebudú daní k dispozícii ríšskemu ministerstvu práce, ale že budú dopravení do uzavretých závodov a táborov pod správou RSHA. Bolo to Himmlerove rozhodnutie. Potvrdil ho aj štátny sekretár M. Luther, keď do Bratislavy vyslancovi Ludinovi telegrafoval, že v rámci opatrení na konečné riešenie európskych Židov je nemecká vláda okamžite pripravená prijať 20 000 práceschopných slovenských Židov a dopraviť ich na východ. ^46/ Slovenská vláda tento návrh s uľahčením prijala, a tak sa prípravy na deportácie mohli začať. ^47/

Eichmann Wislicenyho poveril, aby so slovenskou vládou prerokoval podrobnosti týkajúce sa vyvezenia Židov do ríše. V prvom slede malo ísť iba o zdravých práceschopných jedincov a v tejto fáze sa nerokovalo ešte o deportáciách celých rodín. Eichmann bol ešte stále veľmi opatrný. Keďže Slovensko nebolo okupované Nemeckom, ríša trvala na požiadavkách odňatia slovenského štátneho občianstva a zaplatenia vysídľovacieho poplatku. Túto požiadavku Eichmann uplatnil po prvýkrát práve na Slovensku a neskôr ju zopakoval aj v iných krajinách. To, že sa táto podmienka naplnila, svedčí o tom, že slovenská vláda mala záujem deportovať Židov z územia slovenského štátu. Otázkou je, akým smerom by sa situácia ďalej vyvíjala, keby nebolo tejto dobrovoľnej ponuky. Bolo by Slovensko zatiahnuté do deportácií ešte pred rokom 1944, alebo až po potlačení povstania?

Wisliceny po vojne toto obdobie nejako zvlášť nekomentoval. Vyriekol len bežné frázy, ktoré mali dokázať jeho neúčasť na organizovaní deportácií. Príliš sa mu to nedarilo. Po tom, čo 20. marca 1942 telegrafoval štátny sekretár M. Luther do Bratislavy na nemecké vyslanectvo, že v nemeckom Passau sa uskutoční porada zodpovedných pracovníkov ríšskych železníc o príprave a časovom harmonograme prvých dvadsiatich transportov v marci a apríli 1942 ^48/, Wislicenyho nemecké úrady podrobne informovali o všetkých plánoch. Napokon, sám prevzal od Eichmanna harmonogram transportov, ktorý dal G. Konkovi so žiadosťou o nerušený priebeh na hraniciach s Poľskom. S nemeckými úradmi prerokúval aj zmeny v deportáciách, ktoré boli dôsledkom opráv na železničných tratiach smerom na Lublin. ^49/ Ako však sám pripustil, práve v tomto čase mal najbližšie k predsedovi vlády Tukovi, ktorý mal eminenentný záujem očistiť Slovensko od Židov. Chodieval k nemu na návštevy. Iniciatívnejší bol Tuka, ktorý si ho predvolával. Keď už bolo jasné, že Židia pôjdu do táborov na východ, Tuka využil jednu z návštev a Wislicenymu sa "otcovsky" prihovoril a vysvetlil mu, kde je podstata židovského problému. Židovská otázka bola podľa neho národným problémom, pretože židovstvo na Slovensku bolo nositeľom cudzej štátnej ideológie, rozumej maďarskej. Keďže Tuka chcel eliminovať židov zo Slovenska, Wislicenyho žiadal, aby v Berlíne zistil, či by nemohli byť deportovaní všetci Židia. Tento návrh Wisliceny tlmočil Eichmannovi, ktorý zareagoval slovami, že na umiestnenie toľkých Židov v Poľsku nie sú vytvorené predpoklady. ^50/ Tukov návrh však nezapadol do zabudnutia. Bolo len otázkou času, aby mohol svoju požiadavku zopakovať. Počkal si na vhodnejšiu príležitosť: v prvých aprílových dňoch 1942 sa v Bratislave stretol s R. Heydrichom, aby spolu hovorili aj o možnosti vysťahovať celé židovské rodiny. ^51/ (O tejto návšteve sa mi nepodarilo nájsť nijaký vieryhodný dokument, ak nevezmem do úvahy viacerými historikmi citovaný záznam zo stretnutia, a tak otázku, či Heydrich v Bratislave skutočne bol, ponechávam v hypotetickej rovine.) Vláda na čele s Tukom a so súhlasom prezidenta republiky Tisom týmto prejavila kresťanské milosrdenstvo, ktoré káže, že rodina sa nemá trhať. "Tuka to odôvodňoval náboženskými ohľadmi. Wisliceny sa ironicky smial. Poznamenal, že sa tešil, keď tento nábožný Tuka, ktorý denne chodil do kostola, do takého kresťanského obalu dal svoj návrh." ^52/

Dňa 25. júna 1942 sa u predsedu slovenskej vlády stretli Ludin a 14 nemeckých poradcov. Medzi nimi bol aj Wisliceny. Podrobne informoval o stave riešenia židovskej otázky na Slovensku. Označil ju za takmer ukončenú, pretože podľa neho deportovaných bolo už 52 000 Židov a ďalších 35 000 ešte zostalo na území slovenského štátu. Boli chránení rozličnými výnimkami, ktoré Wisliceny každopádne navrhol podrobiť revízii, s tým, že kde sa ukážu ako neopodstatnené, treba ich zrušiť. Nemecký vyslanec Ludin upokojil Tuku tvrdením, že aj on sám je za stopercentné vyriešenie židovskej otázky. ^53/ Wisliceny počas stretnutia s Tukom vyzdvihol tiež prácu 14. oddelenia ministerstva vnútra i ministerstvo dopravy - a nie náhodou. Povestné 14. oddelenie v tom čase vedené A. Vaškom deportácie organizovalo a aj železnice fungovali spoľahlivo. S Vaškom, ktorého síce označil za nekompromisného, však nevychádzal práve najlepšie. A ani Vašek nespomínal na Wislicenyho s úctou: nezniesol pocit, že okrem neho má aj niekto iný prehľad o deportáciách a že o nich vie viac ako sa patrí. Vadilo mu aj to, že Wisliceny sa často stýkal s Tukom. Rovnako často však navštevoval aj ministerstvo vnútra, a to práve Vaškove oddelenie, a to vtedy, keď sa radil o transportoch (zdalo sa mu, že akcia postupuje pomaly) a keď navrhoval zvýšiť ich počet.

Keď Slovensko opúšťali ďalšie a ďalšie transporty Židov na územie Poľska, časť funkcionárov Ústredne židov si čoraz viac uvedomovala, že nesmie polaviiť v úsilí o hľadaní ďalších možností na záchranu tých, ktorí sa ešte dali zachrániť. Na organizovanie akcií, ktoré by prispeli keď nie k zastaveniu hromadných deportácií, tak aspoň k ich obmedzeniu. Vznikla tzv. pracovná skupina (v prameňoch uvádzaná aj ako vedľajšia vláda, tzv. Nebenregierung), ktorú viedol rabín Dov Michael Weissmandel. Jej členmi boli G. Fleischmannová, A. Frieder, A. Steiner, T. Kováč, O. Neumann, V. Winterstein, V. Fürst a E. Abeles. Ich poslaním bolo angažovať sa pri zachraňovaní slovenských Židov pred deportáciami do koncentračných táborov. Celkom logicky sa domnievali, že keď nadviažu styky s vysokopostaveným úradníkom nemeckého vyslanectva, ktorý je navyše zodpovedný za riešenie židovskej otázky, budú ich môcť vo svoj prospech využiť. Hľadali spôsoby, ako sa nakontaktovať s Wislicenym. Pravdu povediac, nejaký veľký problém v tom nevideli. Nemecký poradca nebol pre nich neznámou osobnosťou. Spoznali sa hneď po jeho príchode do Bratislavy. Navyše sám Wisliceny podstatnou mierou prispel k založeniu Ústredne židov (26. septembra 1940), ktorá mala byť jedinou verejnoprávnou korporáciou zastupujúcou záujmy Židov žijúcich na území slovenského štátu a ktorá mala vystupovať ako organizačný a vyjednávací partner pri uskutočňovaní ich vysťahovania.

Oveľa podstatnejší bol fakt, že Wisliceny postupne nadviazal kontakt nielen s predsedom ústredne Heinrichom Schwartzom a neskôr aj s ostatnými funkcionármi pracovnej skupiny. Ukázalo sa, že tieto kontakty neboli zbytočné. Namieste je však úvaha o tom, pre koho boli tieto kontakty osožnejšie, či pre Wislicenyho, alebo snáď pre samotných Židov? Wisliceny prostredníctvom Ústredne židov získaval cenné informácie o stave židovskej komunity na Slovensku, ktoré odovzdával ďalej, Eichmannovi do Berlína, a Židia sa oprávnene nádejali v užitočnosť vzájomných vzťahov. Ako sa potvrdilo, karta bola výhodnejšia pre Wislicenyho. Vo vzťahu k Židom hral na dve strany. Nechcel stratiť ich priazeň, a hoci si uvedomoval svoje postavenie, časom sa začal stavať do polohy ich záchrancu. Presadil vymenovanie ctižiadostivého Ing. K. Hochberga do funkcie vedúceho Oddelenia pre zvláštne úkony, ktorý mal figurovať predovšetkým ako spojka a informátor. Hochberg vypracúval pre neho štatistiky, ktoré si Wisliceny objednával. Išlo o prehľady o životných, zamestnaneckých, ale aj bytových podmienkach Židov v rámci celého Slovenska, predovšetkým na východe krajiny, kde žila najpočetnejšia židovská komunita. Hochberg navyše Wislicenyho informoval aj o dianí v ústredni, a tieto informácie boli pre nemeckého poradcu veľmi dôležité. Po krátkom čase s Hochbergom nadviazal styky, ktoré sa čostokrát zdali viac priateľské, ako pracovné. Obaja sa nepochybne navzájom potrebovali.

Ústredňu židov a najmä činnosť spomínaného Hochbergovho oddelenia nemožno vôbec hodnotiť pozitívne. Navyše niet pochýb ani o tom, že aj v samotnej ústredni panovali všakovaké vzťahy, častokrát založené na osobnom prospechárstve. Personál ústredne sa totiž skladal nielen z takých, ktorí zmysel svojej činnosti videli v nezištnej pomoci, ale aj z bezduchých vykonávateľov úradných rozkazov i z tých, ktorí boli schopní urobiť naozaj všetko. Aj po rokoch sa veľmi negatívne chápe fakt, že v ústredni sa zhotovovali zoznamy Židov určených na deportácie. Na jednej strane to možno alibisticky chápať ako príkaz nadriadených orgánov, ktoré trvali na presnej evidencii židovského obyvateľstva. Sám Hochberg zdôrazňoval, že "oddelenie uskutočňovalo najťažšie úlohy spojené s riešením židovskej otázky", ^54/ čím nepriamo potvrdil spoluprácu (kolaboráciu?) Ústredne židov s nadriadenými orgánmi a nemeckého poradcu nevynímajúc. Po vojne jeden z vysokých funkcionárov Ústredne židov O. Neumann charakterizoval Hochberga síce ako veľmi cieľavedomého, no čoskoro sa však začal prejavovať ako hysterický, paranoidný, mocichtivý a ako intrigán. Wislicenymu sa zaliečal, čo v pracovnej skupine, samozrejme, postrehli. ^55/ Pokladali ho za kolaboranta, ktorý hral na dve strany. Preto sa zdráhali prijať Weissmandelov návrh, aby Hochberg vyjednával s Wislicenym. Až po čase prijali rabínovu mienku, že keď ide o takú dôležitú akciu akou je zastavenie transportov, treba spolupracovať aj s diablom.

Činnosť pracovnej skupiny sa zaktivizovala počas prvej vlny deportácií a vrchol dosiahla v nasledujúcom roku, keď sa zrodil sa plán na záchranu zvyšku európskych Židov. Súčasťou tohto plánu bol aj Wisliceny. Členovia záchranného výboru ho medzi sebou dôverne nazývali „Willy",^56/ snáď na popud Fleischmannovej, ktorá sa s ním najviac stretávala. Aj ona vedela, že keď sa má záchranná akcia naplniť, bez finančných prostriedkov to nepôjde. „Willy" sa preto stal súčasťou ich rozpočtu, rovnako ako aj rozpočtu organizácie, ktorá im bola najviac nápomocná - americkej záchrannej organizácie Joint.

Deportácie už boli v plnom prúde keď už začala kolovať správa, že Židia neodchádzajú do Poľska na prácu, ako hlásala ľudácka propaganda, ale na smrť, do plynových komôr. Fleischmannová ako prvá o tom 27. júla 1942 listom informovala Dr. Adolfa Silbersteina, predsedu židovskej záchrannej organizácie v Ženeve, že tisíce žien, mužov a detí bolo deportovaných do Osvienčima a že im už niet pomoci. ^57/ Wisliceny uviedol, a jeho výpoveď vyznieva dosť nepresvedčivo, že o systematickom vraždení židov v Poľsku sa dozvedel až v auguste, resp. v septembri, hoci pripustil, že spozornel (a snáď začal o tom aj uvažovať), keď Eichmann začal organizovať rodinné transporty. Dosť na tom, že záchranná skupina sa rozhodla nestrácať drahocenný čas a začala konať. Za jediný možný spôsob záchrany považovali vyjednávania s Wislicenym, ktorý sa stýkal so špičkou slovenskej vlády a ktorá mohla kedykoľvek rozhodnúť o zastavení deportácií. Nešlo však len o rokovania. Rabín Weissmandel prišiel ako prvý s myšlienkou podplácať tých, ktorí v otázke deportácií rozhodovali, rovnako Nemcov, ako aj Slovákov. Veril, že peniaze majú veľkú moc a veril aj tomu, že im nikto neodolá. Ani Wisliceny. Navrhol poslať Hochberga za Wislicenym. Pritom sám išiel za Hochbergom a vysvetlil mu jeho úlohu: navštíviť nemeckého poradcu, navrhnúť mu "spoluprácu" a presvedčiť ho o nevyhnutnosti deportácie zastaviť. Hochberg tak aj skutočne urobil, a tak sa v pracovnej skupine čoskoro dozvedeli, za akých podmienok sa bude Wisliceny v tejto záležitosti angažovať. Žiadal peniaze - 50 000 amerických dolárov. Vyplatiť mu ich mali na dvakrát: 25 000 dolárov hneď a zvyšok po šiestich týždňoch. ^58/ Weissmandel túto požiadavku akceptoval. Problémom však bolo, odkiaľ vziať peniaze. Prvú splátku dal k dispozícii bohatý ortodoxný budapeštiansky obchodník Salamon Stern. Peniaze odovzdal K. Hochberg, ktorého pracovná skupina poverila udržiavať s nemeckým poradcom kontakty. Bol vtedy jediný, kto mal k Wislicenymu otvorené dvere.

Na tomto mieste treba poznamenať, že na túto tému existuje aj Wislicenyho verzia. Prirodzene, že sa v povojnových výpovediach bránil a celý dej opisoval inakšie. Predovšetkým: až v septembri 1942 začal s ním Hochberg prvýkrát hovoriť o osude Židov v Poľsku. Spomenul pritom informácie, ktoré dostal o ich likvidácii a od Wislicenyho chcel, aby mu ich potvrdil. Ten odmietol - o ničom predsa nevedel a domnieval sa, že Židia sú v Poľsku nasadení len na prácu. Hochberg mu ponúkol doláre, koľko len bude chcieť, aby získal súhlas na zastavenie deportácií. Wislicenyho sa to vraj dotklo. Nie je predsa žiadnym agentom, ktorého si možno kúpiť. Počas ďalších rozhovorov, ktoré nasledovali, Wisliceny vraj naznačoval, že ani on nemá záujem o ďalšie transporty. Pokým vraj Židia budú na Slovensku, nebude vyvíjať na vládu žiadny nátlak aby začala deportácie vo veľkom rozsahu, ale zabrániť nebude môcť takým transportom, ktoré Slováci sami ponúknu. Hochberg reagoval slovami, že slovenskú stranu si vezme na starosť on. Zároveň podal dôkaz o tom, že za ním stojí istá zahraničná skupina. Wisliceny vo svojom svedectve uviedol, že Hochberga žiadal, aby sa o ich rozhovore, a najmä o jeho prísľube, nikomu nezmieňoval, pretože sa obával Vaška, ktorému aj tak nedôveroval. Spomínanú finančnú odmenu Wisliceny, ako uvádza, skutočne aj prijal, a to asi v novembri 1942. Urobil tak preto, lebo peniaze chcel dať Eichmannovi ako akúsi náplasť na oči, aby bol benevolentnejší a aby Himmlerovi primerane navrhol "riešenie" situácie. "Hochberg mi doniesol jedného dňa, myslím, že to bolo v novembri, v jednej obálke 20 tisíc dolárov... Aby som nebol vydaný nejakému vydieraniu alebo iným manipuláciám zo strany Hochberga, dal som sumu mojej sekretárke pani Miksovej a môjmu šoférovi Ševčíkovi, aby ju prepočítali. Boli tam väčšie aj menšie bankovky. Sumu som potom v jednej kazete uschoval" ^59/ Zaujímavo vyznieva aj ďalšia časť Wislicenyho svedeckej výpovede, ktorá sa týka onej finančnej odmeny. On sám vraj spravil z tohto aktu kauzu - peniaze sa najprv zdráhal prijať, potom ich dokonca odložil v depozite u policajného komisára Goltza a informoval o tom i Ludina. Následne odcestoval do Berlína s podrobnou správou a s otázkou čo robiť... Neskôr sa obhajoval aj s takou verziou, že Himmler rozhodol, že uvedených 25 tisíc dolárov má Wisliceny odovzdať Hlavnému úradu SS a že dokonca navrhol Eichmannovi, aby peniaze dostali židovské deti. ^60/

Po tom, čo Wisliceny dostal prvú časť peňazí, podľa rabína Weissmandela splnil to, čo prisľúbil: transporty boli na šesť týždňov zastavené. V auguste územie Slovenska neopustil jediný vagón a tento stav trval až do 21. septembra.

Vedúci funkcionári pracovnej skupiny, posmelení a v nádeji na možný úspech, začali horúčkovito zháňať zvyšné peniaze. Vybrali sa do Švajčiarska za Saly Mayerom, zástupcom Jointu v tejto krajine a za Nathanom Schwalbom, vedúcim predstaviteľom židovskej záchrannej organizácie Hechaluz. Mayer nedisponoval bohvieakým kapitálom. V roku 1940 mal k dispozícii 6370 dolárov, o rok neskôr dokonca len 3030 dolárov a k tomu treba prirátať ešte 5900 dolárov, ktorými disponovala Hechaluz. Financie boli pod kontrolou švajčiarskej banky a v nijakom prípade sa nemohli dať do obehu bez jej súhlasu. ^61/ S predisponovaním peňazí na Slovensko, resp. pre potreby Wislicenyho, boli veľké ťažkosti. Nielen preto, že prostriedkov bol nedostatok. Vo Švajčiarsku žilo aj veľa židovských utečencov, ktorých bolo treba podporovať a na dôvažok, začali sa prejavovať problémy vo finančných transakciách - vzhľadom na zákaz spojeneckých síl, nebol povolený transfer peňazí na územie ovládané nepriateľom. Izraelský historik Yehuda Bauer, ktorý v knihe Verkauf von Juden? venoval kapitolu aj kauze Wisliceny, píše, že v čase od apríla 1942 do jesene nasledujúceho roka Mayer z Ameriky nedostal žiadne peniaze. A navyše v roku 1942, keď sa prevažná časť európskych Židov stala obeťami holokaustu, mal k dispozícii iba 235 tisíc dolárov a z tejto sumy bolo určených 105 295 dolárov pre utečencov. ^62/

Šance získať ďalšie peniaze pre Wislicenyho bola mizivá. Sám Mayer sa netajil tým, že situácia je beznádejná. Finančné požiadavky pracovnej skupiny vysoko prekročili jeho možnosti. Nešlo totiž len o podplatenie Wislicenyho: Fleischmannová neustále pre neho žiadala peniaze, no rovnako žiadala prostriedky aj pre udržiavanie pracovných táborov na Slovensku, ktoré boli taktiež financované zo zdrojov Jointu. Pretože Wisliceny ultimatívne trval na svojej podmienke a keďže nedostal druhú splátku, nepísaná dohoda o prerušených transportoch sa skončila: 21. septembra smeroval do Osvienčima ďalší transport. Až po tom, čo Mayer zabezpečil prísun peňazí (transfer sa konal vo švajčiarskych frankoch a Wisliceny ich dostal 28. septembra 1942, jedenásť dní po vyplatení prvej splátky), územie Slovenska od 17. októbra 1942 neopustil ani jeden transport. Treba však hľadať ďalšie odpovede na otázky, či Wisliceny skutočne zariadil zastavenie transportov, teda, či on sám má na tejto skutočnosti nejaký, a či dokonca rozhodujúci podiel, alebo či sa tak stalo zhodou viacerých okolností.

Keď sa Wisliceny prvýkrát stretol s Hochbergom, Židia zďaleka nemali vyhraté. Hochberg síce nástojil na zastavení deportácií, no Wisliceny, ak by prisľúbil, že sa čo i len pokúsi prihovoriť sa u svojich šéfov, vedel, že svoj sľub tak ľahko nedodrží. Ešte v auguste 1942 totiž vypracoval návrhy na ďalšie vysťahovanie Židov zo Slovenska, ktoré zapadli do Machovho i Tukovho scenára. Jeho návrhy sú natoľko závažné, že si zaslúžia pozornosť. Predovšetkým vychádzal zo skutočnosti, že od začiatku vysťahovania Židov v marci 1942 bolo ich zo Slovenska vysťahovaných 59 000 a na evakuáciu čaká ešte 15 000 ďalších. (Svoju štatistiku viackrát korigoval. Zámerne pritom používam termíny vysťahovanie a evakuácia, pretože ani Wisliceny neuvádzal iné. Dôsledne sa vyhýbal pojmu deportácia.) Vôbec pritom neprekvapuje, že Židov rozdelil na dve kategórie: na hospodársky dôležitých, ktorí boli aj politicky najvplyvnejšími elementmi slovenskej spoločnosti a na židovský proletariát. V tomto triedení ho zjavne podporovala protižidovská ľudácka propaganda. Wisliceny v súvislosti s ich ďalšou elimináciou navrhol, aby sa ihneď prikročilo k preverovaniu oprávnenosti rozličných výnimiek. V pláne mal vypracovať kartotéku na vlas podobnú tej, ktorú on sám kedysi zhotovoval v Berlíne. Židia, ktorí v nej nebudú figurovať, alebo takí, ktorým bude odobratá legitimácia pri jej preverovaní, budú okamžite s celými rodinami evakuovaní do zberného tábora. Arizátori, alebo majitelia podnikov, ktorí zamestnávali židov budú musieť podať hlásenia, na základe čoho prijali Židov do práce. Wisliceny predpokladal, že vďaka tomuto opatreniu sa nájdu takí, ktorí buď vôbec nepracujú, dokumenty si sfalšovali alebo niekoho podplatili, aby sa vyhli represáliám. Počet "voľne sa pohybujúcich" Židov mal podľa neho klesnúť o štyri až päť tisíc. Takisto rodinní príslušníci, ktorí boli pod ochranou hospodársky dôležitých, mali byť vysídlení do pripravených táborov a rovnaký osud čakal aj na pokrstených Židov. Wisliceny slovenskej vláde navrhoval túto otázku v čo najkratšom časovom termíne doriešiť, pričom dokonca označil aj konkrétne miesto, kam by mali byť títo židia premiestnení. Realizovanie týchto opatrení si, prirodzene, vyžadovalo aj posilnenie policajných právomocí. Preto navrhol, aby sa z členov HG a z policajných úradníkov vytvorila policajná jednotka podliehajúca priamo ministrovi vnútra. ^63/

Krátko po tom, čo Wisliceny navrhol opatrenia na doriešenie židovskej otázky na Slovensku a adresoval ich predsedovi vlády V. Tukovi, bol odvolaný do Berlína na poradu všetkých poradcov - referentov oddelenia IV B 4 na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti. ^64/ Stretnutiu expertov pripisoval Eichmann mimoriadny význam. V Berlíne sa v tom čase už vedelo, že plánované vysídľovanie Židov na východ viazne, a Slovensko v tomto smere nebolo výnimkou. Eichmann preto zdôraznil, že vysídlenie zvyšných Židov na východ musí byť do konca roka 1942 vyriešené, a ak by nie, konečný termín celej akcie určil na jún nasledujúceho roka. Tak ako aj ostatní poradcovia pôsobiaci v okupovaných štátoch, aj Wisliceny sa dozvedel, že deportácie sa v nijakom prípade nezastavia, ale naopak, že sa zintenzívnejú. S týmto vedomím sa vrátil na Slovensko, kde ho čakali ďalšie povinosti.

Niektoré pramene uvádzajú, že v Bratislave v tomto čase, teda v auguste 1942, nikto, a ani členovia pracovnej skupiny, nevedeli o tragédii Židov v koncentračných táboroch, tak ako sa skutočne odohrávala. Možno s tým súhlasiť, ale aj polemizovať. Vedelo sa vôbec o tom, čo sa na východe robí? Aké informácie, a od koho, mala pracovná skupina, slovenská vláda, Ludin, Wisliceny? To, že Fleischamnnová už koncom júla informovala o beznádejnej situácii slovenských Židov v Poľsku, signalizovalo, že vedela o hrôzach, ktoré deportácie sprevádzali. Na jej informáciu bezprostredne nadviazalo hlásenie Gerharda Riegnera zo Ženevy, ktorý 8. augusta 1942 do Anglicka oznamoval, že v Poľsku sa systematicky likvidujú Židia a že sa pripravuje likvidácia troch až štyroch miliónov Židov, ktorí majú byť splynovaní prostredníctvom Cyklónu B, plynom, ktorý sa na tieto účely začne hromadne využívať. Riegner v podstate ako prvý poukázal na obludnosť masového vraždenia Židov a najmä na nový spôsob ich likvidácie. Strieľanie Židov malo nahradiť ich splynovanie a následná likvidácia v krematóriách. Nie sú to však len správy Fleischmannovej a Riegnera o situácii v Poľsku, ktoré signalizujú, že v auguste sa už hovorilo o likvidácii vo veľkom. Predovšetkým treba brať do úvahy výpovede Wislicenyho, aj keď sú v mnohom protirečivé. Konštatovaniu nemeckej historičky C. Steuerovej, že Wisliceny (a pred ním Dannecker) sa o všetkom dozvedel až v auguste, resp. v septembri 1942, zákonite predchádza otázka: tajil Eichmann pred svojimi referentmi skutočný zámer deportácií? Wisliceny tvrdí, že áno: "Až do jesene 1942 držal Eichmann Endlösung v tajnosti... Až v novembri 1942 počas jednej z porád v Berlíne svojim podriadeným povedal o likvidácii..." ^65/ Z akého pramene potom C. Steuerová vychádzala, keď uviedla, že Dannecker, blízky Wislicenyho spolupracovník, vedel už v marci 1942 o systematickom vraždení, kým Wisliceny stále žil v predstave, že Židia sú do Poľska deportovaní na prácu?

Jeho vyhláseniam však odporuje aj ďalšia skutočnosť. Keď sa Wisliceny vybral na naliehanie Tuku do Berlína za svojím šéfom, a on sám tvrdil, že to bolo koncom júla alebo začiatkom augusta 1942, aby intervenoval za slovenských Židov, ktorých v koncentračnom tábore chcela navštíviť špeciálna slovenská komisia, jeho nadriadený mu vysvetlil, prečo sa tak nemôže stať. Väčšina Židov už totiž dávno nežila. (Auf meine Frage warum, sagte er, dass diese Juden zum grössten Teil nicht mehr am leben seien.) Rozkaz na ich likvidovanie vydal Himmler. Eichmann chcel Wislicenymu ukázať Himmlerovo nariadenie. Z trezora vytiahol ošúchanú tašku so spismi, listoval v nich a ukázal mu list Himmlera adresovaný šéfovi SP a SD. Stálo v ňom: "Der Führer hätte die Endlösung der Judenfrage befohlen. Mit der Durchführung dieser sgn. Endlösung wurde der Chef der SP und des SD und der inspekteur des Konzentrationslagerwesens beaftragt. Es sollten von der sgn. Endlösung alle arbeitsfähigen Juden weiblichen und männlichen Geschlechs vorläufig zurückgestellt werden, die in den Konzentrationslagern zu Arbeiten verwendet werden sollten." Tak teda Vodca dal rozkaz na úplné biologické zničenie židovstva... a práceschopní majú byť predbežne vyňatí a zapojení do práce v koncentračných táboroch. ^66/ Tieto slová Himmler aj osobne podpísal. Keďže Wisliceny poznal Himmlerov podpis, v nijakom prípade nemohlo ísť o omyl. Rozkaz bol datovaný od apríla 1942. Wisliceny sa vrátil do Bratislavy a svoje tajomstvo si nechal zrejme pre seba. Napokon, sľúbil to aj Eichmannovi. Nikomu zo slovenskej politickej špičky a predovšetkým Tukovi, s ktorým si podozrivo dobre rozumel, ale ani nemeckému vyslancovi, svojmu priamemu nadriadenému v Bratislave, nepovedal, aký rozkaz videl. Nikomu sa nezmienil ani o tom, že Eichmann už vtedy hovoril, že nastane vraždenie Židov v plynových komorách a že mŕtvoly sa budú páliť v krematóriách. ^67/

O situácii v Poľsku denne informoval aj londýnsky rozhlas. Vysielanie BBC, ktoré aj napriek zákazu počúval snáď každý, kto vlastnil rozhlasový prijímač, pravidelne informovalo o transportoch Židov a o všetkom, čo majú Nemci v pláne s nimi urobiť. Londýn celkom iste ovplyvnil aj verejnú mienku slovenského obyvateľstva, ktoré sa v marci 1942, súdiac podľa dobovej tlače, jednoznačne stavalo za deportácie. Správy o osude Židov prenikali na verejnosť, pričom rozhlasová antipropaganda z Londýna bola presným opakom tej ľudáckej. Ako inak si možno vysvetliť skutočnosť, že verejná mienka sa obrátila v prospech Židov? Ľudia prejavovali svoj nesúhlas s deportáciami, vysťahovanie si vysvetľovali nielen ako neľudský, ale aj ako nehumánny jav. K tomu sa pridala aj katolícka cirkev na Slovensku i Sv. Stolica vo Vatikáne, ktorá prezidenta Tisu i predsedu vlády Tuku veľmi ostro kritizovala za to, že deportáciám dali voľný priebeh. Preto ako blesk z jasného neba zapôsobila reč J. Tisu, ktorý v Holíči 15. augusta 1942 nabádal svojich súvercov, aby sa naďalej zbavovali svojich nepriateľov - Židov.

Pracovná skupina sa utvrdzovala v tom, že ďalšiemu kolu deportácií treba zabrániť. Prvá vlna deportácií postihla 57 752 Židov, ktorí s vedomím a súhlasom slovenskej vlády, ale najmä vďaka radikálnemu postoju profašisticky orientovanej vládnej strany a Hlinkovej gardy našli svoju smrť v koncentračných táboroch v Osvienčime a v Majdanku-Lubline.^68/ Vedelo sa, že Wisliceny bude za istých okolností ochotný ďalej spolupracovať - bol už raz podplatený a preto bol perspektívne podplatiteľný. Nerátalo sa však už s Hochbergovými službami. V polovičke decembra 1942 ho slovenská polícia zatkla pre podozrenie z finančných machinácií, resp. z toho, že inkasoval peniaze za zastavenie transportov. To, že sa Hochberg ocitol vo väzení zmiatlo predovšetkým Wislicenyho. Obával sa, že Hochberg vo väzení prezradí všetko, čo vie o finančných transakciách, do ktorých bol zapletený aj on. Naoko sa síce usiloval využiť svoj vplyv na to, aby ho dostal z väzenia, intervenoval u policajného komisára Goltza, no vedel, že Hochberg je pre neho nebezpečný a aj nepohodlný. Hochberg si odsedel nejaký čas vo vä znici v Ilave, potom bol deportovaný do Novák, odkiaľ po vypuknutí povstania utiekol. Trest ho však neminul - zastrelili ho židovskí partizáni.

Pracovná skupina poverila architekta A. Steinera, aby nadviazal spojenie s Wislicenym. Kontakt s Jointom mala na starosti predovšetkým Fleischmannová. Jej listy, ktoré adresovala do Ženevy S. Mayerovi či N. Schwalbovi svedčia o zložitosti pomerov, ktorých sa zmietali a všemožne hľadali východiská z neutešenej situácie. Fleischmannovej listy treba čítať veľmi opatrne, a to nielen preto, že sú písané v podobe hesiel a kódov a v nemčine, ktorá sa prelína s jidiš, aby im rozumel skutočne len povolaný. Nikto z nich nenapísal priamo o čo ide: "Milý strýko, o týždeň pôjdu ďalšie transporty, pomôž, pošli peniaze!" Na jednej strane je to zašifrované zúfalstvo a na druhej strane nádej. Takáto formulácia by však bola príliš jednoduchá, rovnako jednoducho by vyznela aj požiadavka o pomoc. Skutočnosť bola oveľa zložitejšia.

Fleischmannová sa s Wislicenym často stretávala, po čase si k nemu vybudovala dôveru, spoliehala sa na neho a verila mu. Navrhovala mu riešenia a riešenia navrhoval aj Wisliceny. Osud slovenských Židov mu nebol "ľahostajný" .V jednom z listov S. Mayerovi Fleischmannová píše: "Znova sa preukázal ako dobrý spolupracovník. Bol tu len krátko a nemohol nám venovať veľa času... Pri stopercentnom organizovaní programu (Ludinove prihovorenie sa za stopercentné riešenie židovskej otázky - pozn. K.H.) Zewiah nemá zmysel, ale tí, ktorí nie sú zapojení do hospodárskeho života by mali ísť do táborov (pracovných táborov na Slovensku - pozn. K.H.). Samozrejme, že tábory sú kompromisom a znamenajú aj tvrdý život... Aj koncentrácia priateľov znamená skúšku nervov v tomto chaose a je nás málo, ktorí si držíme nervy, aby sme boj dotiahli do úspešného konca... Willy príde asi v polovici apríla znova na návštevu...Budem Vám veľmi zaviazaná, keď na marec Esrim Elef dáte k dispozícii. Želania Willyho ešte podrobne nepoznáme.“ ^69/ Svojím optimizmom "nakazila" aj druhých. "Gisi verí, že deportácie budú zastavené... Znovu nás upozorňuje na zastavenie akcie. Willy nám za dva týždne oznámi svoju odpoveď. Gisi je optimistická a vyžaduje pripraviť prostriedky." ^70/

Z jedného listu Fleischmannovej vysvitá, že Wisliceny skutočne prišiel 18. 4. 1943 do Bratislavy a mal pripravený plán, s ktorým chcel skupinu oboznámiť a ako Fleischmannová pripustila, o tomto pláne sa malo začať rokovanie. Do hry už vstúpil aj architekt Steiner, ktorý nahradil Hochberga. O tejto zmene pisateľka listu oboznamuje adresáta: "Iste sa pamätáte na muža, ktorý bol do akcie zaangažovaný - Ing. H. Tohto muža sme museli akceptovať, pretože poznal cestu k W. Na začiatku celej akcie v auguste minulého roka sme ho boli nútení využiť ako prostredníka...V tejto vynútenej situácii sme nemohli zvoliť inú cestu, pretože bolo treba využiť všetko, čo povedie k úspechu... Z rozhodnutia úradu je však z celej akcie vylúčený. Spojenie s W. teraz nadviazal spolupracovník, ktorý je veľmi seriózny. Aj vyjednávania o veľkom pláne vedú spoločne. Na 10. mája je dohodnuté stretnutie, na ktorom sa bude rokovať o podmienkach. Potom W odcestuje do Edelstein Heimat, aby sa stretol so svojím šéfom a záležitosti meritórne prerokoval." ^71/

Keď Fleischmannová hovorila o pláne na záchranu zvyšku európskeho židovstva, mala na mysli tzv. Plán Európa (Europaplan), v rámci ktorého sa predpokladalo skoncovať s fyzickou likvidáciou zvyšku európskych židov vo vyhladzovacích táboroch, tisíce židovských detí umiestniť v Palestíne a pod kontrolou Medzinárodného Červeného kríža zorganizovať tzv. balíčkovú akciu do táborov a giet, resp. do Terezína. V záchranných prácach sa malo pokračovať podobným spô sobom ako na Slovensku, teda podplácaním. Do plánu bol zaangažovaný aj Wisliceny, s ktorým Hochberg v novembri 1942 znova nadviazal kontakty. V tom čase už kolovali chýry, že Himmler, vediac o Wislicenyho finančných aktivitách, mal prinajmenšom dva dô vody na to, aby pripustil rokovania. Záležalo mu na cudzej valute (išlo o závratnú sumu 2-3 mil. dolárov, z ktorých Wisliceny si navrhol vyplatiť v jeho prospech zálohu 10 %), ale aj na tom, aby si pomocou svetového židovstva vydláždil cestu k západným spojencom. Fleischmannová i pracovná skupina zosilneli tlak na Mayera a na emisárov v Istanbule, pretože chceli čo najrýchlejšie vyriešiť tento problém. S Wislicenym sa dohodli na vyplatení 100 000 dolárov avšak za podmienky, že deportácie sa zastavia. Na už avízovanom stretnutí 10. mája 1943, po tom, čo sa mal „Willy" porozprávať so svojím šéfom, však svoju požiadavku zvýšil na dvojnásobok. Bola to jeho podmienka, inak sa transporty nezastavia. Napätie sa stupňovalo. Čas tlačil a peňazí stále nebolo. Wisliceny prejavil určitú dávku veľkorysosti, keď súhlasil s predĺžením termínu výplaty. Všetky snahy boli márne. Ešte koncom augusta predsa len svitla nádej: Wisliceny znova cestoval do Berlína, s tým, že sa vráti aj s konečným verdiktom, ako to bude s ďalšími deportáciami. ^71/ Začiatkom septembra 1943 sa celá akcia náhle zastavila. Himmler okamžite ukončil rokovania o pláne. Prečo sa tak stalo? Existuje viacero dohadov. Jedným z nich je, že Himmlera zradil jeho blízky priateľ, ktorý bol do celej akcie zaangažovaný, sa dal do služieb spojencov. A boli v tom, prirodzene, aj Himmlerove obavy, ako by po prepuknutí aféry vyzeral v očiach Hitlera.

Totálnym krachom sa skončila aj tzv. detská akcia, počas ktorej sa malo 10 000 židovských detí z Poľska premiestniť do Terezína a odtiaľ cez Rumunsko do Palestíny. Skutočnosťou je, že od jari 1943 sa viedli diplomatické rozhovory, ktoré mali umožniť výmenu židovských detí z bialystockého geta za nemeckých občanov internovaných na území Spojencov. Ako sa však ukázalo, z nemeckej strany to bol len zastierací manéver, ktorý mal zakryť obludnosť Himmlerovej dezinformácie o konečnom riešení. Wisliceny sa v rámci tejto akcie sám pasoval za záchrancu týchto detí. Vo svojom svedectve pre bratislavský súd vôbec neopisuje históriu bialystockých detí (pretože ju ani nepoznal) a už vôbec sa nezmieňuje o tom, čo každý prinajmenšom tušil, a síce, že dávno pred príchodom detí do Terezína bolo rozhodnuté nedovoliť ich vysťahovanie do Palestíny. Časť z predpokladaného počtu (1200) síce do Terezína dorazila transportom z 24. augusta 1942, ale plány na ich záchranu, ako uvádza Wisliceny, zmaril jezuralemský Mufti (Haji Amin Husseini - K.H.). ^73/ Jeho svedectvo vyznieva ako zúfalá obrana. Aby spôsobil ľútosť tribunálu v Bratislave, pridal ešte jednu informáciu navyše: po Muftiho zákaze sa spojil s bratislavským výborom Jointu a informoval ho o nezdare tejto akcie. Eichmann, ktorý mu zakázal udržiavať styky s „vedľajšou vládou“ mu potom pohrozil, že ak nepreruší kontakty so záchrannými výbormi, dá ho uväzniť v koncentračnom tábore.

Deportácie gréckych Židov

V čase, keď sa rozbehli uvedené akcie, Wisliceny už nepô sobil v Bratislave. V januári 1943 odcestoval do Berlína, kde mu Eichmann načrtol plán jeho ďalšieho pôsobenia v službách RSHA - v rámci konečného riešenia židovskej otázky a v rámci vysídlenia Židov z Grécka mal byť uvoľnený z funkcie poradcu na nemeckom vyslanectve v Bratislave, a to na dobu 6-8 týždňov. Po uplynutí tejto doby by sa mal Wisliceny vrátiť späť na Slovensko. ^74/ Koncom januára 1943 opustil Bratislavu i svoju funkciu poradcu a odcestoval do Grécka. Netušil čo ho tam čaká a netušil ani to, že na Slovensko sa už ako odborník na židovskú otázku nevráti.

O jeho pôsobení v gréckom meste Solún (Thesaloniki) sa toho veľa nevie. ^75/ Aj z toho mála sa však dá zrekonštruovať jeho činnosť pri osobitnej komisii SD, ktorá začala v Grécku realizovať rasové zákony. Táto komisia (Aussenstelle der Sipo und des SD in Saloniki IV B 4), ktorá prišla do Solúne 6. februára 1943, pozostávala zo skutočných odborníkov na židovskú otázku. Okrem Wislicenyho v nej boli A. Brunner, H. Gerbing, A. Zita, E. Brückler, G. Takacs (aj ako Dagatsch alebo Tasch) a M. Šefčík (Schefczig). Poslední dvaja menovaní spolupracovali s Wislicenym už aj v Bratislave - Takacs vo funkcii telefonistu a Šefčík bol jeho osobným šoférom. V čase ich príchodu žilo v Grécku asi 67 000 ľudí židovského vyznania a prevažná časť z nich, takmer 50 000, sa koncentrovala v Solúni. Wisliceny týždeň po príchode začal organizovať označovanie Židov, ich registráciu, zakladal osobnú kartotéku každého z nich, z ktorej sa dali vyčítať základné informácie: meno, dátum narodenia a evidenčné číslo. O ďalší týždeň neskô r sa začalo s označovaním domov, obchodov, úradov a pozemkov, čím sa skončila posledná etapa pred samotným koncentrovaním a deportovaním židovského obyvateľstva.

Začiatkom marca žiadal Brunner v Berlíne od Eichmanna podrobnejšie informácie o pripravovanej protižidovskej akcii. Keďže Eichmann mal záujem predovšetkým o práceschopných mužov, tak ako aj v ostatných krajinách, jednou z jeho prvých likvidačných akcií malo byť nasadenie mužov na tvrdú prácu pre tzv. Organizáciu Todt. ^76/ Išlo vlastne o zložku včlenenú do nemeckých obranných síl, ktorá pre nemeckú brannú moc realizovala tie najnutnejšie stavby - opevnenia a diaľnice. Keď sa Brunner vrátil od Eichmanna, bolo už jasné, že Eichmann pripravuje totálnu deportáciu všetkých židov zo Solune a Macedónie: asi 3000 mužov malo byť nasadených pre potreby spomínanej organizácie, teda na tvrdú prácu. Wisliceny o tejto hrozbe informoval solúnskeho vrchného rabína Koretza, s ktorým už nadviazal spojenie a o čom urýchlene informoval aj bratislavskú záchrannú skupinu. Po jednej z návštev Bratislavy v marci 1943 Fleischamnnová nadobudla presvedčenie, že, tak ako hovoril Wisliceny, Židia zo Solune nebudú deportovaní a že židovská otázka v Grécku sa bude riešiť umiestnením Židov v pracovných táboroch. ^77/ Prirodzene, Koretz sa spoliehal na jeho vplyv najmä po tom, čo mu Wisliceny prisľúbil pomoc. Podľa jeho svedectva sa okamžite rozhodol spojiť Koretza s Eichmannom (?), ktorý ešte nedal písomný rozkaz na deportácie. Neexistuje však nijaký hodnoverný dôkaz, ktorý by Eichmanna usvedčil z písomných rozkazov na organizovanie deportácií. Eichmann si dával veľký pozor na to, aby jeho rozkazy nemali písomnú podobu - staval na tom aj pri jeruzalemskom procese s ním, čím sa chcel zbaviť obvinenia z masovej likvidácie Židov.

Wislicenymu sa však hodilo predovšetkým to, že technickou organizáciou deportácií bol poverený Brunner a nie on, hoci mu pri tom aktívne asistoval. Obom sa však navzájom veľmi ťažko spolupracovalo a aj ich osobné vzťahy boli veľmi zložité. V povojnových výpovediach Wisliceny na Brunnera presunul zodpovednosť za deportovanie gréckych Židov: on sám od konca marca až do konca mája v Solúni nebol, pretože sa liečil na očnej klinike v Bratislave. Dovtedy však Solún opustilo päť transportov, v každom po vyše 2000 ľudí a ich konečná stanica bol Osvienčim. Počas jeho neprítomnosti Brunner organizoval transporty samostatne. Keď koncom mája na Eichmannov príkaz musel Wisliceny znova nastúpiť do Solúne, pretože Eichmann odvolal Brunnera do Francúzska, aby tam organizoval deportácie francúzskych Židov, solúnski Židia boli už deportovaní. "Po mojom príchode boli už deportácie skončené. Židia, ktorí museli pracovať v rámci organizácie Todt boli určení do transportu pod kontrolou RSHA. Neviem, kam tento transport smeroval. Iba niekoľko sto Židov zostalo v tábore. Medzi nimi rabín Koretz a niekoľko príslušníkov židovskej náboženskej obce." ^78/ Toto tvrdenie však nie je pravdivé. Posledné tri transporty zo Solúne boli totiž vypravené v čase od 1. júla do 11. augusta 1943, keď sa Wisliceny znova ocitol v Solúni. Transporty nesmerovali tentokrát do Osvienčima, ale do tábora v Bergen-Belsene. Deportácie gréckych Židov trvali takmer deväť týždňov. Wisliceny a ostatní Eichmannovi muži ich postupne deportovali asi 54 tisíc. Po tom, čo za hrozných podmienok dorazili do Poľska, bolo takmer 15 % z nich poslaných na nútené práce. Na ostatných, väčšinou to boli malé deti, ženy a starci, čakala plynová komora.

Wisliceny odišiel z Grécka v posledných augustových dňoch. Koncom nasledujúceho mesiaca však dostal od Eichmann striktný príkaz, aby odcestoval do Atén, odkiaľ, ako aj z ostatných miest Grécka, mal deportovať zvyšných Židov do Osvienčima. Tento príkaz podľa vlastných slov odmietol splniť, a to aj preto, lebo zástupca BdS (Befehlshaber der Sicherheitspolizei und Sicherheitsdienst) v Aténach i nemecký vyslanec v Grécku Nubacher si vraj ďalšie deportácie neželali. Na základe tejto skutočnosti Eichmann v januári 1944 znova povolal Wislicenyho do Bratislavy.