Dejiny - eKnihy - S.V. Chytka - Ružomberská vzbura 1939


Ružomberská vzbura 1939

zostavil Stanislav V. Chytka

Zborník vystúpení zo seminára 11. júna 1999


Okresný výbor, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Ružomberok
Mesto Ružomberok
, 2000


ObsaH


Úvod

Príhovor dedka  (František Blaho)

Slovenská republika 1939 – 1945  (Viera Kováčová)

Slovenská armáda a začiatky vojenského odboja (marec-august 1939) (Pavol Šimunič)

Ružomberská vzbura a umlčané povstanie (Stanislav V. Chytka)

Tušenie spravodajských súvislostí ružomberskej vzbury (Oldřich Vaněk)

Ružomberská vzbura: spomienky, ohlasy, interpretácie (Stanislav V. Chytka)

Osudy prvých (Stanislav V. Chytka)

Zoznam autorov

Úvodom

            Cieľom tohto zborníka nie je „robiť veľkú vedu“. Skôr je jeho zámerom (respektíve zámerom redakčnej rady) pripomenúť si udalosti, nespravodlivo ponechávané pod závejom historického prachu. A môžeme priznať aj to, že súčasne ide aj o istý prejav hrdosti lokálpatriotov, žijúcich v meste, ktorému bol veľmi dlho upieraný niekoľkonásobný slovenský primát: veď Ružomberok v dvadsiatom storočí znamenal nesmierne veľa pre začiatky a formovanie slovenskej i československej medzivojnovej politiky; bol prvým mestom a okresom, v ktorom sa už v prvých týždňoch po vzniku Slovenského štátu sformoval pokus o široko založený odpor proti ľudáctvu, jeho hegemónii a orientácii na nacistické Nemecko; bol i prvým okresným mestom, v ktorom bola už 27. augusta 1944, dva dni pred vypuknutím Slovenského národného povstania, zvrhnutá ľudácka vláda a v ktorom bol verejne proklamovaný návrat k demokratickému politickému systému Československej republiky.

            Je charakteristické, že provincie sú v dejinách (či skôr v ich výklade) často odsúvané na okraj pozornosti. Túto skutočnosť jedným seminárom alebo jedným drobným zborníkom isto nezmeníme ani v Ružomberku. Aj s takýmto vedomím však máme bytostný záujem na tom, aby sa tieto skutočnosti stali zreteľnými momentmi národnej histórie, aby sa (niekedy i nikým nenanútená) provinčná malosť a tôňa presvetlili žiarivými okamihmi vzopätia jednoduchých ľudí, ktorí pri svojom konaní nehľadeli v prvom rade na to, ako ich budú historici hodnotiť, ale na to, čo história - alebo skôr samotný život - vyžaduje.

            Chceli by sme preto docieliť, aby sa aj prostredníctvom nasledujúcich stránok oboznamovala s jednou z významných kapitol regionálnych dejín predovšetkým mládež, aby sa miestne udalosti z počiatkov Slovenského štátu stali súčasťou výučby dejín Slovenska. Publikované príspevky zväčša odzneli v júni 1999 na seminári k 6O. výročiu ružomberskej vzbury. Sme však presvedčení, že ich poslanie je širšie.

Rovnako je naším želaním, aby ružomberská vzbura z jari 1939 slúžila aj ako doklad i príklad toho, že fašizujúce politické tendencie ľudáctva neboli prijímané národom ani s nadšením, ani s nič nehovoriacou ľahostajnosťou. Ani dejiny ľudáctva, ani dejiny fašizmu sa totiž pre niektorých ešte stále neskončili – a kým budú aj na začiatku tretieho tisícročia medzi nami žiť ľudia, oslavujúci tieto temné stránky slovenskej histórie, budú takéto pripomienky skutočného zmýšľania a postojov národa naďalej potrebné a aktuálne.

Príhovor dedka

František Blaho

Vážení prítomní,

dovoľte, aby som Vás čo najsrdečnejšie pozdravil za okresný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Ako spoluorganizátori sme radi, že sa tento seminár podarilo zrealizovať. Bolo to možné len vďaka konkrétnej pomoci primátora mesta pána JUDr. Juraja Čecha, za čo mu aj touto cestou srdečne ďakujem. Poďakovanie patrí aj PhDr. Stanislavovi Chytkovi, ktorý je dušou celého podujatia. Ďakujem aj Vám, vážení prednášatelia, a všetkým prítomným, že ste si našli čas a svojou prítomnosťou podporili tento seminár.

Na Slovensku nie je veľa miest s takou pestrou a bohatou históriou ako Ružomberok. Vplyvom mocných bol aj zaznávaný a trestaný. Možno to potvrdiť faktami z našej novodobej histórie. Dlho sa nesmelo zverejňovať, že Ružomberok bol prvým povstaleckým mestom, ktoré vyhlásilo obnovenie Československej republiky a všetka moc prešla do rúk revolučného národného výboru. Historici sa tejto pravde vyhýbali. Dôvody sú známe. Dnes možno písať čokoľvek. Žiaľ vydávajú sa aj práce, ktoré sú v rozpore s pravdou, čo je na škodu nielen Ružomberku, ale celej Slovenskej republike. Názorným príkladom sú publikácie profesora Milana Ďuricu. Jedna z jeho prác bola dokonca vytlačená ako pomocná učebnica pre školy. Jej obsah je v súlade s predstavami niektorých politických prúdov a preto sa na jej vydanie našli nemalé finančné zdroje. Pod tlakom domácich, ale najmä európskych inštitúcii premiér Slovenskej republiky musel sľúbiť jej stiahnutie zo škôl.

Odbojárov mrzí, že na vydanie podobných prác sa financie nájdu. No na vydanie stanoviska – recenzie k spomínanej učebnici od špičkových historikov peniaze nie sú. Veríme, že stanovisko bude predsa vydané a rozoslané na školy. V opačnom prípade čitatelia uvedenej učebnice budú veriť, že všetko v nej je pravdivé, pretože udalosti nepoznajú z vlastnej skúsenosti.

Udalosť, o ktorej je dnes reč, sa stala pred 60-timi rokmi. Je teda súčasťou našej novodobej histórie. Rozhodne patrí medzi tie udalosti, ktoré dokazujú, že Slováci slepo neprijímali politiku vládnucej garnitúry. Hrabovské udalosti dokumentujú nespokojnosť Slovákov s brutalitou a nastupujúcou totalitou už pár mesiacov po vzniku Slovenského štátu.

Slovenský štát bol vyhlásený 14. 3. 1939 a hrabovská vzbura sa udiala 4. 6. 1939. S touto udalosťou som sa oboznámil z písomných stanovísk a rozprávania viacerých očitých svedkov. Dovoľte, aby som spomenul aspoň niektorých. Boli to Pavol Mátuš, v tom čase vojak, Štefan Koštial, obyvateľ Ružomberka, Jozef Čapčík, vojak motorizovaného delostreleckého pluku, dnes obyvateľ Liskovej, ďalej Vojtech Fulla, v tom čase a aj teraz bývajúci v Hrabove. To, čo prednesiem, je vlastne zhrnutie ich názorov a osobných poznatkov.

Majáles bol pôvodne vyhlásený na 29. mája. Pre daždivé počasie sa uskutočnil až 4. júna 1939. Organizátorom boli gardisti. Verejnosti oznámili, že naň pozývajú uniformované zložky Hlinkovej gardy, predstaviteľov Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, mestské zastupiteľstvo, továrnikov, obchodníkov, proste smotánku mesta tých čias. Vojakom bola účasť zakázaná. To pochopiteľne vyvolalo nespokojnosť u vojakov, ale aj u civilného obyvateľstva. 4. júna bolo pekné slnečné počasie, ktoré lákalo občanov do prírody. Skupinky prechádzali vtedajšou Nemeckou ulicou popri Štefánikových kasárňach. Vojaci ich oslovovali prevolávaním rôznych hesiel, vrátane „Mor ho“.

Vstupenky na juniáles predávali za stolom, postavenom pod slávobránou pri vstupe na strelnicu. Vstupenky zakupovala hlavne pozvaná elita. Ostatní občania, vojaci  a mládež obsadzovali vedľajší trávnatý svah. Slúžil im ako bezplatný prírodný amfiteáter. Priestor strelnice, kde sa konal juniáles, mali ako na dlani. Okolo 16. hodiny hostia obsadili všetky stoly a zábava bola v plnom prúde. Vojaci, dievčatá a mládež sa postupne presúvali zo svahu do priestoru vyhradeného pre tanec. Po nejakom čase ho zaplnili a začali tým vytláčať gardistov. Aj hudba pochopila, že zo strany vojakov ide o určitý vzdor a protest. Hudbe sa to zapáčilo a hrala takmer bez prestávok. Organizátori využili prestávku a vyhlásili, že na základe rozkazu veliteľa posádky sa vojaci musia vrátiť do kasární. Vojaci odpovedali piesňou „Nepôjdeme domov, až ráno“.

Medzi vojakmi sa rozšírila správa, že gardisti chcú zavolať na pomoc nemeckých vojakov zo Žiliny. Na správu reagovali odopnutím opaskov a vyháňaním uniformovaných gardistov z priestoru juniálesu. Vojaci sa ani po viacerých výzvach nevrátili do kasární. Privolaná vojenská pohotovosť pod velením čatára Tibora Medveckého a žandári sa pridali na stranu vojakov. Bol to rozhodne prejav sympatií k vzbúreným vojakom, ale aj odporu voči pomerom vo vznikajúcom  Slovenskom štáte. Vojaci porozháňali uniformovaných gardistov. Padlo aj niekoľko výstrelov, ale nikto nebol postrelený. Juniáles sa skončil. Vojaci sa zoradili a išli do kasární oslobodiť svojich zatvorených kamarátov. Vyvalili bránu na Štefánikových kasárňach a pustili kamarátov sediacich v base. Odpílili stožiar s vlajkou a odpochodovali do delostreleckých kasární. Spoločne so spevom prechádzali ulicami mesta do neskorých nočných hodín. Do kasární sa vrátili neskoro po polnoci. No nie všetci. Časť smerovala do Poľska. Hľadali cestu k Československej armáde, ktorá sa tam znova formovala. Do Poľska ušiel aj ružomberský rodák Vlado Matula. Neskôr bojoval proti Nemcom pri obrane Francie. Vrátil sa a bojoval aj v Slovenskom národnom povstaní. Nemci ho chytili a po hroznom mučení zavraždili pri Hrboltovej.

Piateho júna sa započalo vyšetrovanie vzbury. Po meste patrolovali dve obrnené vozidlá. Pre úplnosť treba uviesť, že v kasárňach boli aj vojaci 126. delostreleckého pluku zo Žiliny. Premiestnili ich do Ružomberka po roztržke s nemeckými vojakmi v reštaurácii Kolečko.

Rozkaz na vyšetrovanie hrabovskej vzbury dal major Lendvay. Hľadali najmä organizátorov vzbury a postupne ich zaisťovali. Vyšetrovanie dokázalo, že nešlo o bežnú výtržnosť, ale vopred organizovanú akciu. Akciu, ktorá mala vyjadriť nespokojnosť s nastupujúcim režimom Slovenského štátu. Organizátormi podľa vyšetrovania boli čatár Tibor Medvecký, desiatnik E. Čikel, vojaci Kočár, Nosák, slobodník  Záturecký. Vyšetrovanie 5. júna skončilo tragicky. Za jedného z hlavných organizátorov považovali aj desiatnika Štefana Kaňkovského. Dôstojník, ktorý viedol vyšetrovanie, mu hrozil verejnou popravou. Desiatnik Štefan Kaňkovský pod takým tlakom a hrozbou vystrelil na vyšetrovateľa. Ten sa však stihol ukryť za stôl. Vyšetrovaný následne obrátil zbraň proti sebe a zastrelil sa.

Čatára Tibora Medveckého spolu so skupinou vojakov zadržali na hraniciach a eskortovali do Ružomberka.

Všetci organizátori boli odsúdení. Vynesené tresty väzením boli rôzne. Čatár Tibor Medvecký bol udajne odsúdený na 3 roky väzenia. V priebehu vyšetrovania pozatýkali aj popredných funkcionárov KSS, Faglica, Barana, Charváta a ďalších.

Vojenské útvary sídliace v Ružomberku za trest zrušili. Mužstvo bolo rozdelené do útvarov po celom Slovensku. V kasárňach zostal len horský delostrelecký pluk. O hrabovskej vzbure a tragédii pri vyšetrovaní sa nesmelo písať.

Udalosti v Hrabove potvrdzujú, že už necelé tri mesiace od vzniku Slovenského štátu vyjadrili občania nespokojnosť s oficiálnou politikou. Nespokojnosť postupne narastala tak, ako sa prehlbovala fašizácia a kolaborácia vládnucich špičiek s Nemcami. Všetko to vyústilo do ozbrojeného povstania slovenského ľudu v auguste 1944.

Ďakujem za pozornosť.