|
Dejiny - Dejiny pod mikroskopom - Európske dejiny - Louise Weissová (www.dejiny.sk) Veľká
dáma Európy - Louise Weissová Louise
Weissová patrí k ženám všeobecne známym nielen vo Francúzsku,
ale aj v Európe. Veď jej dlhú novinársku a politickú kariéru
korunovalo roku 1975 kreslo vo Francúzskej akadémii a roku 1979 bola
vo veku 82 rokov zvolená za poslankyňu - doyenku európskeho
parlamentu. Potom na ňu čakalo ešte osem rokov plodnej politickej
aktivity až do jej skonu v Paríži 26.5.1983. O
svojom živote napísala šesťzväzkové Pamäti Európanky, v ktorých
sa pred nami zaujímavo odvíjajú pohnuté dejiny Európy 20. storočia
videné očami plnokrvnej ženy, ktorá v nich nezostala štatistkou.
Francúzska historička Florence Montreynaud venovala Louise Weissovej
niekoľko kapitol v knihe 20. storočie žien (Paríž 1995). Málokto
však vie, že práve bratislavský Slovenský národný archív ukrýva
niekoľko nádherných listov, ktoré mladá Louise Weissová adresovala
Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Stretli
sa v salóne Claire de Jouvenel v decembri 1915, teda počas
prvej svetovej vojny. Louise mala vtedy 22 rokov. Narodila sa 25. 1.
1893 v Arrase v bohatej meštianskej rodine, bola evanjelička,
tak ako Štefánik. Jej otec rodom z Alsaska-Lotrinska bol banským
inžinierom, neskôr riaditeľom baní, matka pochádzala zo starej
podnikateľskej pôvodom židovskej rodiny, spätej príbuzenskými vzťahmi
so strednou Európou. Louise
patrila k prvým dievčatám, ktorým Molierovo lýceum v Paríži
otvorilo brány a umožnilo získať rovnaké vzdelanie ako chlapcom.
Rodinná výchova na prelome storočí ju pripravovala na lásku, na
vydaj, na rodinné šťastie. Otec ju chcel po maturite poslať do
gazdinskej školy, ale Louise sa zapísala na Sorbonu a ukončila ju
roku 1914 ako 21 ročná náročnou štátnou záverečnou skúškou, vo
Francúzsku dodnes povestnou agrégation. Pohodu mladosti jej narušila krvavá svetová vojna.
Louise, ktorej na fronte padli prví spolužiaci, založila malú
nemocnicu a určitý čas v nej pracovala ako ošetrovateľka.
Potom prijala miesto u šéfredaktora novín Radical
senátora Perchota, kde sa bližšie zoznámila s prostredím
tlače a politiky. Pred vojnovou drámou sa utiekala do salónu pani
Claire Boas de Jouvenel, ale po stretnutí so Štefánikom sa ilúzia
pokoja na tomto mieste rozplynula. Štefánik na ňu hlboko zapôsobil:
„Rozprávania Milana Štefánika zapálili oheň v mojej duši.
Bol to génius. Nepociťovala som k nemu fyzickú príťažlivosť,
ale duchovne som mu patrila bez výhrady. Môže ma použiť pre svoju
vec, ako sa mu zapáči...“ Napísala o ňom po rokoch v prvom zväzku
pamätí. V tom
čase sa Štefánikovi podarilo nadviazať kontakt s E. Benešom a
T. G. Masarykom, ktorého pozval do Paríža, kde spoločne založili
orgán odboja - Národnú radu českých a slovenských krajín. Louise
Weissová postupne všetkých troch zoznámila so svojou rodinou. Hlboko
sa do Štefánika zamilovala a začala mu pomáhať v odbojovej
aktivite namierenej proti habsburskej monarchii a v propagácii vzniku
spoločného štátu Slovákov a Čechov.
Písala do francúzskych novín články na túto tému,
informovala Štefánika o dôležitých politických otázkach, o ktorých
sa dozvedela vďaka spoločenským stykom a spolupráci s novinármi.
Roku 1917 inšpirovala vznik politickej revue Europe
nouvelle (Nová Európa), ktorej cieľom bolo pôsobiť v prospech
demokracie a samostatnosti národností Rakúsko-Uhorska.
L.Weissová v nej pracovala najprv s novinárom
Hyacinthom Philouzom, ktorý zabezpečil financovanie časopisu, v rokoch
1920-1934 bola jeho šéfredaktorkou. K podpore
československého zahraničného odboja ju viedla náklonnosť k Štefánikovi,
ktorý k nej nezostal ľahostajný. Navštevovala ho najprv v nemocnici
a po Štefánikovom druhom návrate z Talianska na jar 1916 sa
stretávali častejšie. V byte na Leclercovej ulici jej rozprával
o živote na Slovensku, o budúcich vedeckých vymoženostiach,
predpovedal dobytie kozmu a dúfal, že
nové vedecké výboje otupia ľudskú agresivitu. V lete
1916 Louise odprevádzala Štefánika na stanicu pri jeho ceste cez Le
Havre, Londýn a Murmansk do Ruska, kde chcel zjednotiť československý
odboj a urýchliť formovanie československých jednotiek. Daroval jej
ružu, ktorej lupienky Louise uložila do škatuľky a po celý život
si ich nechala na pamiatku. Netrpezlivo čakala na jeho návrat a písala
mu: „ Prečo je zem, po ktorej cestujete taká veľká?“ Jej city k Štefánikovi
dosiahli v máji 1917 svoj vrchol: „budem nežná, ak budete
chcieť, aby som bola nežná, mlčanlivá, ak budete chcieť, aby som
rozjímala, aktívna ak budete potrebovať moju inteligenciu, pekná ak
ma budete chcieť urobiť šťastnou, a vždy milujúca.“ Ich vzájomné
vzťahy však neboli jasne definované a roku 1970 ich Weissová
charakterizovala ako „úplné duševné splynutie v podmienkach
neľudského asketizmu.“ Štefánik
pokračoval v horúčkovitej činnosti v prospech odboja, ktorá
ho z Ruska viedla do Rumunska, potom do USA , Talianska a napokon
cez Japonsko na Sibír, kde chcel na čele československých légií
poraziť boľševizmus. Namieste však rýchlo zistil, že bez efektívnej
pomoci spojencov to nebude možné. Už vo funkcii ministra novej ČSR
sa preto vrátil do Paríža na mierové rokovania a odtiaľ na
naliehanie prezidenta Masaryka cez Taliansko do vlasti. Po príchode do
Paríža sa podľa Louisinho svedectva hneval na Beneša, ktorý mu na
mierových rokovaniach nenechal nijaký priestor a chcel rozhodovať aj
o československých légiách v Taliansku a Francúzsku. Oznámil
jej aj svoje zasnúbenie s Giulianou Benzoniovou, čo sa jej
bolestne dotklo. „A čo ja?“ Povedala mu. „Ty?“ Tykal jej po prvý
raz. „Chcel by som, aby si mi povedala, že som voľný. Som ti veľa
dlžný, priveľa. Ale nikdy nebudem tvojím učiteľom“. Louise ho však
uznávala za svojho učiteľa, hoci Štefánik ju považoval za múdrejšiu
ako boli skúsení politici a diplomati. Akceptovala nežnú
aristokratickú Štefánikovu snúbenicu ako súčasť legendy, ktorú o
sebe vytváral, a ktorú mala práve tak rada ako on sám, ale povedala
mu: „Nevezmete si Giulianu ani mňa, ani nikoho. Patríte len sebe.“
„Možno, drahá ,“ odpovedal. Správu
o Štefánikovej smrti sa Louise dozvedela z novín a bola zdrvená.
Pre koho teda študovala tie ťažko pochopiteľné záležitosti týkajúce
sa Čiech, Slovenska a celej strednej Európy, diskutovala o nich s redaktormi,
bdela v tlačiarni, trávila nedele na politických recepciách, na
ktorých nemohla stretnúť svojich rovesníkov? Plakala nad márnosťou
svojho politického úsilia, veď už nebolo toho, kto ho v jej očiach
stelesňoval, kto jej dodával odvahu, chápal ju a chválil. V mene
spomienky sa však rozhodla pre ďalšiu politickú činnosť, neprerušila
styky s Československom, spolu s markízou Benzoniovou
vykonala púť na Bradlo. Louise
Weissová nenávidela vojnu, ale nebola pacifistkou. Svedčia o tom tak
jej listy Štefánikovi, ako aj celoživotná činnosť. „Občas sa
prichytím, že ma desí sláva mojich bratov postavená na zabíjaní
množstva mužov, z ktorých každého nežne ľúbila žena, pre
ktorú bol jedinou radosťou v živote. Medzi istotou, že vojna je
zločin a presvedčením, že je nevyhnutné sa do nej namočiť až po
krk možno nájsť miesto pre rozhorčenie a súcit takého druhu, ktorý
v deň mieru jasne vytýči cestu, ktorou sa treba vydať. Pre mňa
je ľudská bytosť jedinou hodnotou. Vy to cítite. Nebojujete preto,
aby ste bojovali a preto patríte k najväčším vojakom“, napísala
Štefánikovi 30.6.1917. Počas
mierovej konferencie a v 20. rokoch sa Louise Weissová vyjadrovala jako
šéfredaktorka Europe nouvelle k mnohým aktuálnym politickým
problémom strednej Európy. Navštevovala Československo, Rumunsko,
Juhosláviu, ale aj sovietske Rusko, kam sa vybrala už roku 1921.
Chcela zistiť, ako by sa dalo pomôcť hladujúcemu obyvateľstvu; za tým
účelom sa stretla s mnohými sovietskymi politikmi, medzi iným s Trockým
a Čičerinom. Podarilo sa jej zabezpečiť návrat do vlasti pre 125
francúzskych guvernantiek, ktoré nezriedka v Rusku strávili
skoro celý život a po revolúcii sa dostali do neznesiteľnej
situácie. V dvadsiatych rokoch bola Louise Weissová úzko
spätá s činnosťou Spoločnosti národov, kde sledovala pokusy
upevniť versailleský systém v Európe, na výstavbe ktorého sa
sama podieľala, a to za pomoci kolektívnej bezpečnosti, intelektuálnej
spolupráce a „vedy o mieri“. Sama sa ju snažila naučiť v Ženeve
a potom ju ďalej šíriť v škole (La
Nouvelle Ecole de la Paix), ktorú za tým účelom zriadila v Paríži
a ktorá fungovala v rokoch 1930-1936. Po tomto dátume Weissová
usúdila, že v medzinárodnej
situácii daného obdobia táto inštitúcia stratila svoj zmysel a
zastavila jej činnosť. Už roku 1934 však založila spoločnosť Nová
žena, ktorá sa angažovala za volebné právo žien, ktorého sa na
rozdiel od Československa francúzske ženy dočkali až po druhej
svetovej vojne. Neposkytla im ho ani ľavicová Blumova vláda ľudového
frontu, v ktorej prevládali socialisti obávajúci sa, že ženy dajú hlasy pravicovo konzervatívnym a klerikálnym
stranám. Napriek tomu mala v úmysle vziať nejaké ženy do vlády.
Ľudový front ponúkol vládny post aj Louise Weissovej, ktorá ho
odmietla na protest proti nútenej volebnej pasivite ženského
pokolenia. Nasledoval odpor proti Mníchovu, organizovanie kurzov
civilnej obrany pre ženy a účasť vo francúzskom hnutí odporu počas
2. svetovej vojny. Od
dvadsiatych rokov mala Louise Weissová blízko k stúpencom zjednotenej
Európy. Podporovala Briandov projekt Európskej federálnej únie, o
ktorom sa rokovalo v Ženeve v rokoch 1928-1932. Potom mala
dlhé roky blízko k zjednocovaciemu úsiliu Jeana Monneta. Po
druhej svetovej vojne si Louise Weissová uvedomila, že svet sa zmenil
a nestačí venovať pozornosť západnému svetu, čiže Európe a USA.
Podobne ako kedysi Štefánik cestuje po svete a poznáva tajomstvá
civilizácií a národov od sveta knihy Genezis od Abraháma, Mojžiša
až po Krista, svety
Mohameda, Budhu a Šivu, Himaláje, Japonsko...Kladie si otázku
stretnutia človeka so Slovom a jeho stelesnením. Na cestách ju sprevádzajú
filmári, takže v rokoch 1951-1966 pripravila na túto tému 32
dokumentárnych filmov. Louise
Weissová bola mimoriadne inteligentná a aktívna žena a v jej
nezávislom živote mala svoje miesto aj láska. V štyridsiatke sa
vydala, potom rozviedla. Spomienka na Štefánika jej aj po rokoch rozžiarila
oči. Stretnutie týchto dvoch ľudí obdarených mimoriadnou
inteligenciou bolo jedným zo zdrojov myšlienky spolupráce rôznych
kultúr a teda aj myšlienky európskej spolupráce. |