Najstaršie zachované
samostatné kartografické zobrazenie Uhorska, a teda aj Slovenska, pochádza
takmer presne z prelomu stredoveku a novoveku. Táto mapa – v odborných
kruhoch nazývaná Lazarova mapa (podľa autora, ktorý bol tajomníkom
ostrihomského arcibiskupa) – bola vydaná roku 1528 v nemeckom
Ingolstadte pod názvom Tabula Hungariae. Lazarova mapa je
svedectvom toho, že územie dnešného Slovenska patrilo k najurbanizovanejšej
časti Uhorského kráľovstva, bolo jeho dôležitou hospodárskou a kultúrnou
základňou.
Podľa politického a hospodárskeho
významu, právneho postavenia a funkcie možno na Lazarovej mape rozlíšiť
tieto druhy sídel ležiacich na Slovensku: slobodné kráľovské mestá
– 16, mestá – 12, mestečká – 83, dediny s kostolom – 92,
dediny bez kostola – 58, hrady – 25, kláštor – 1 a dve sídla,
ktoré sa nedajú klasifikovať. Sídelnú sieť Slovenska na mape tvorí
spolu 289 sídel, čo je však iba asi 8 % všetkých sídel na
Slovensku koncom
stredoveku.
Korene a vývin miest
Mnohé mestá v Európe i Ázii
jestvujú nepretržite už od staroveku. Mestá na Slovensku však medzi
ne nepatria, všetky totiž vznikli až v stredoveku. Pri zakladaní
miest a mestskej siete sledovali uhorskí panovníci dva hlavné ciele:
hospodársky a obranný. V prvom prípade išlo o organickú súčasť
európskeho vývojového trendu, v druhom prípade o trpkú skúsenosť
z pustošivého vpádu Tatárov (Mongolov) roku 1241 – 1242, keď
podľa odhadu zahynula priamo či následne (hladom a v dôsledku
epidémií) minimálne tretina obyvateľstva Uhorského kráľovstva.
Hlavne v Hornom Uhorsku (severnom), čiže zhruba na území dnešného
Slovenska, sa od 13. storočia popri relatívne rozvinutej sieti hradov stávali
čoraz významnejším činiteľom aglomerácie mestského charakteru.
Proces premeny obcí na mestá
sa dynamizoval najmä v oblastiach rudných ložísk, na rušných
cestách, vo frekventovaných podhradiach alebo na križovatke ciest.
Priaznivé podmienky premeny obce na mestskú formu sa utvárali aj v poľnohospodárskych
oblastiach v najvýhodnejšie situovanej obci, ktorá bola prirodzeným
strediskom úrodného kraja a často aj správnym centrom hradného
panstva s dobrými predpokladmi na výrobu i trh. Poloha a príroda
teda do značnej miery určila základný charakter troch typov miest na
Slovensku: banských, obchodných (resp. remeselnícko-obchodných) a
stredísk poľnohospodárskej výroby.
Významný podiel na vzniku a
rozvoji miest v Uhorskom kráľovstve, a teda aj na Slovensku, mali
kolonisti zo Západu, najmä z nemeckých krajín. Napokon, všetky
stredoveké mestá na Slovensku i v Uhorsku sa riadili buď
magdeburským (či inak severonemeckým) alebo norimberským (juhonemeckým
či švábskym) mestským právom, resp. ich aplikovanými verziami. Je však
nepochybné, že v čase príchodu prisťahovalcov – v dobových
prameňoch označovaných hospes čiže hostia – tu už
jestvovali sídla, kde bol hospodársky život na vyššej úrovni ako na
dedinách, a že hospodársko-spoločenské pomery boli všeobecne na
vysokej úrovni. Dobre rozvinutý bol najmä systém trhov.
Právnym podkladom vytvorenia
miest boli príslušné donácie. Žiadne mesto však nezískalo mestské
práva a výsady jedinou privilegiálnou listinou. Hosťom sa mestské výsady
spravidla neudeľovali hneď po ich príchode, ale až s viacročným
odstupom. Udelené výsady sa pritom vzťahovali nielen na cudzích
kolonistov, ale zväčša aj na domáce pôvodné obyvateľstvo alebo aspoň
na jeho časť. Najstaršie mestské privilégiá získali napríklad:
Trnava (1238), Starý Tekov (1240), Zvolen a Krupina ešte pred tatárskym
vpádom (čiže pred 1241), Spišské Vlachy (1243), Košice (pred 1248),
Nitra (1248), Banská Štiavnica (pred 1255), Banská Bystrica (1255),
Nemecká Ľupča (1263), Komárno (1265), Kežmarok (1269), Gelnica (pred
1270), Bratislava (1291), Prešov spoločne s Veľkým Šarišom a
Sabinovom (1299), spišskí Sasi dostali kolektívne privilégium už roku
1271.
V 14. storočí mestotvorný
proces na území Slovenska zosilnel. K už zhruba 30 mestám s udelenými
výsadami pribudlo ďalších okolo 60 lokalít, takže koncom 14. storočia
možno hovoriť o približne 100 výsadných mestách či mestečkách
v právnom zmysle. Mnohé z nich sa však z hospodárskeho
hľadiska len neveľmi odlišovali od dedín.
Udelením privilégií mestá
získali nielen práva, ale prevzali na seba aj isté záväzky. Bola to
najmä povinnosť pravidelne platiť peňažnú daň kráľovi (census),
pozemkovú daň (terragium), čo sa vzťahovalo iba na majiteľov
nehnuteľností. Povinnosťou banských miest bolo platenie urbury,
čiže odvádzanie osminy (pri striebre) alebo desatiny (pri zlate) vyťaženej
rudy. Väčšina miest mala povinnosť pohostiť kráľa, resp. zemepána
a jeho sprievod pri návšteve mesta. Osobitné ustanovenia výsadných
listín sa zaoberali odvádzaním cirkevného desiatku, ktorý patril diecéznemu
biskupovi, neraz však tento desiatok poberal miestny farár. Pri plnení
záväzkov voči vrchnosti sa všeobecne uplatňovala peňažná renta,
teda všetky poplatky sa vyberali v peniazoch. Len v menších
mestách s neúplnou samosprávou sa ešte zachovávalo odvádzanie
naturálií.
Mestá na uhorský spôsob
Ako výsledok dlhotrvajúceho
procesu sa v Uhorsku začiatkom 15. storočia vykryštalizovali dve
kategórie miest: menšia skupina vyspelých a zväčša opevnených
mestských sídlisk nazývaných civitates a veľký počet miest
či mestečiek nazývaných oppida.
Ktorékoľvek rozvíjajúce sa
mestské sídlisko mohlo pri dosiahnutí istých podmienok nadobudnúť
charakter a postavenie mesta, či presnejšie uznanie za plnoprávne mesto
aj bez opevnenia. Kráľ Žigmund (1387 – 1437) však presadzoval, aby
mestské hradby boli základným kritériom na plné uznanie sídliska za
mesto. Rozvinul tak v mestotvornom procese aspekt budovania pevných
hradieb, ktorý už pred ním, avšak z iného hľadiska zakotvil kráľ
Ľudovít I. (1342 – 1382). V zákone z roku 1351 sa nariaďovalo,
že iba hradbami opevnené mestá (civitates muratae) sú oslobodené
od platenia deviatku zemepánovi. V mestotvornom procese v Uhorsku
sa teda už od polovice 14. storočia zračí tendencia, ktorú roku 1514
definoval Štefan Verbőci v právnej zbierke uhorského obyčajového
šľachtického práva, ktorá sa skrátene nazýva Tripartitum a
ktorá slúžila ako právna rukoväť až do roku 1848. Verbőci za mesto
považoval ,,mnohorakosť domov a ulíc obklopenú nevyhnutnými
hradbami a baštami, ktorá je privilegovaná na dobré a dôstojné nažívanie”.
Z uvedenej definície mesta je
zrejmé, že opevnenie bolo nevyhnutným atribútom plnoprávneho mesta.
Opevnenie a mestské hradby boli však aj stelesneným zdrojom oprávneného
sebavedomia a sebadôvery mešťanov a vôbec všetkých obyvateľov
stredovekého mesta. Prstenec hradieb poskytoval pocit istoty a zároveň
navonok demonštroval okoliu sebestačnosť, prosperitu a nezávislosť
mestskej komunity. Skĺbenie hospodárskej a vojenskej sily bolo teda
hlavným krokom v procese konštituovania sa miest na privilegovaný,
štvrtý stav uhorskej spoločnosti v stredoveku. Bez náležitej
podpory zo strany panovníka by však nezávislosť a sloboda miest bola
len iluzórna. Svedčí o tom viacero príkladov, keď aj niektoré
slobodné kráľovské mestá (ako napríklad Kežmarok či Nitra) po tom,
čo ich kráľ daroval alebo dal do zálohu, upadli do dlhodobej či
trvalej podriadenosti svetského alebo cirkevného feudála, čím klesli
na úroveň zemepanských miest či mestečiek. Napokon, ani napriek vysokému
stupňu autonómie a existencie mestskej samosprávy a murovaného
opevnenia nemohlo byť vo vtedajších podmienkach nijaké mesto, a to
nielen v Uhorsku, ale ani v celej Európe, odkázané samo na
seba.
Na prelome 15. a 16. storočia
sa právna kategorizácia miest v Uhorsku petrifikovala aj snemovými
uzneseniami. Významným predelom rozlišovania medzi slobodnými mestami
a mestečkami bol zákon z roku 1492, podľa ktorého sa všetkým
mestám neohradeným murovanými hradbami ukladala povinnosť platiť
zemepánom deviatok z naturálií. Roku 1498 sa v zákone kráľa
Vladislava II. Jagelovského (1490 – 1516) vypočítava 10 najvýznamnejších
miest v Uhorsku, z ktorých 6 bolo na území Slovenska: Košice,
Bratislava, Bardejov, Prešov, Trnava a Levoča. Najpodrobnejšiu
kategorizáciu miest v Uhorsku obsahuje zákon z roku 1514.
Rozlišuje sa v ňom:
– 8 slobodných kráľovských
miest, z toho na Slovensku 5, a to Košice, Bratislava, Trnava,
Bardejov a Prešov, ktoré mali úplnú súdnu právomoc a ich najvyššou
odvolacou inštanciou bol súd hlavného taverníka, podľa čoho sa tieto
mestá nazývali aj taverníckymi mestami;
– 7 slobodných kráľovských
miest, z toho na Slovensku 3 – Levoča, Skalica a Sabinov, ktorých
najvyššou súdnou inštanciou bol súd kráľovského osobníka (personála),
takže tieto mestá sa nazývali aj personálskymi mestami;
– slobodné banské mestá,
medzi ktorými sa menovali Kremnica, Banská Bystrica, Zvolen a ostatné
banské mestá (čiže Banská Štiavnica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová
a Banská Belá). Ich hlavnou súdnou odvolacou inštanciou v civilných
záležitostiach bol súd kráľovského osobníka (personála), v banských
záležitostiach banská komora.
Všetky tri kategórie spomínaných
miest si svoje výsadné postavenie udržali nielen do konca stredoveku,
ale až do konca feudalizmu. Medzi slobodné kráľovské mestá vypočítané
v zákone z roku 1514 a vo Verbőciho Tripartite
sa nedostali viaceré mestá, ktoré v období neskorého stredoveku
spĺňali podmienky či predpoklady plnohodnotných miest. Za takéto mestá
treba považovať predovšetkým Gelnicu, Kežmarok, Komárno, Krupinu,
Nitru, Trenčín a Žilinu. Ako je očividné, viac než polovica všetkých
slobodných kráľovských miest či slobodných banských miest v Uhorsku
bola na dnešnom území Slovenska, kde ku koncu stredoveku bolo približne
200 ďalších lokalít (sídlisk), ktoré z funkcionálneho hľadiska
mali mestský charakter.
V Uhorsku ani na Slovensku
neboli z hľadiska veľkostnej kategorizácie veľké mestá. Budín
ako najväčšie a súčasne hlavné mesto kráľovstva mal na konci 15.
storočia do 15 000 obyvateľov. Najpočetnejšími mestami na Slovensku
koncom stredoveku boli Košice a Bratislava, ktoré podľa európskej
kategorizácie možno považovať za stredné mestá (5 000 – 10 000
obyvateľov). K menším stredným mestám (s 2 000 – 5 000 obyvateľmi)
patrili Banská Štiavnica, Levoča, Trnava, Bardejov, Banská Bystrica,
Prešov, Kremnica a azda aj Kežmarok. Ostatné mestá na Slovensku
patrili do kategórie malých miest (do 2 000 obyvateľov) a prevažná väčšina
mestečiek nedosahovala 1 000, ba mnohé ani 500 obyvateľov.
Koncom stredoveku nebol mestský
stav v Uhorskom kráľovstve početný, lebo z právneho hľadiska
sa k nemu rátali iba slobodné kráľovské mestá, ktoré na
Slovensku tvorili okolo 5 % obyvateľstva z celkového počtu okolo
pol milióna. V celouhorských reláciách približne 110 000 obyvateľov
žijúcich v zhruba 30 slobodných kráľovských mestách tvorilo
3,8 % celkového počtu obyvateľstva. V porovananí s ostatnou
Európou išlo o nízky podiel, lebo napr. v nemeckých krajinách
žilo vtedy v mestách do 15 % obyvateľstva.
Mestské zväzy a spoločenstvá
Podobne ako v iných častiach
Európy aj v Uhorsku, a na Slovensku obzvlášť, sa niektoré mestá
združovali v záujme ochrany svojich výsad a spoločných záujmov,
koordinácie postupu v jurisdikčných a vojenských otázkach. Na
prelome stredoveku a novoveku, v čase nástupu reformácie, išlo aj
o spolčovanie na báze konfesionálnych záujmov. Najčastejšie sa
združovali mestá geograficky blízke, mestá príbuzného či rovnakého
právneho okruhu alebo s podobnými či totožnými hospodárskymi záujmami.
Najstarší mestský zväz má pôvod v Spoločenstve spišských
Sasov, ktoré vzniklo na základe kolektívneho privilégia kráľa Štefana
V. z roku 1271. Združovalo nemeckých hostí (hospes), čiže
kolonistov osídlených v Popradskej a Hornádskej kotline. V čase
potvrdenia kolektívneho privilégia kráľom Karolom I. roku 1317 patrilo
do Spoločenstva spišských Sasov 30 väčších sídel, ktoré s príslušenstvom
mali spolu 43 lokalít. Tento počet sa však už v prvej polovici
14. storočia zmenšil na 24, čím vznikol útvar nazývaný neskôr
Provincia 24 spišských miest. Na čele jej samosprávy bol spišský gróf
(comes provinciae) volený na obdobie 1 roka. Všetci obyvatelia
spišských miest užívali spišské právo nazývané Zipser Willkühr.
Pôvodne to boli zvyky a obyčaje, ktoré si saské obyvateľstvo
prinieslo z vlasti, časom sa v ňom však uplatnili uhorské
vplyvy, takže po spísaní sa už odlišovalo od saského práva. Roku
1412 uhorský kráľ Žigmund zálohoval poľskému kráľovi Vladislavovi
II. za 37 000 kôp českých grošov 13 najbohatších miest provincie.
Zachovali si pôvodné výsadné postavenie a ustálil sa pre ne názov
Provincia 13 spišských miest. Podolínec, Hniezdne a Stará Ľubovňa,
ktoré sa taktiež dostali do zálohu, nepatrili do tejto provincie, ale
boli začlenené do hradných panstiev Ľubovňa a Podolínec. Pôsobnosť
poľskej správy sa obmedzila na dozor, ktorý vykonával starosta (kapitán)
sídliaci na Ľubovnianskom hrade. Zálohované mestá boli opäť začlenené
do Uhorska až roku 1772 pri tzv. prvom delení Poľska.
Mestá, ktoré neboli zálohované,
utvorili na pôvodnom právnom základe nový samosprávny útvar nazývaný
Provincia 11 kráľovských spišských miest. Výsadné postavenie si však
neubránili, lebo už v druhej polovici 15. storočia klesli na úroveň
poddanských mestečiek prípadne dedín a stali sa príslušenstvom Spišského
hradu.
Profesionálna a regionálna
predurčenosť boli základom úzkej spolupráce a neskôr konštituovania
sa Zväzu slobodných kráľovských banských miest na strednom
Slovensku, známych aj pod názvom dolnouhorské banské mestá (niederungarische
Bergstädte). Podľa ustáleného hodnostného poradia (rangu) sem v polovici
15. storočia patrilo spolu 7 miest: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská
Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a Banská Belá.
Stredoslovenský banský revír zaujímal z celoeurópskeho hľadiska
popredné miesto v ťažbe, zhuťňovaní a produkcii drahých kovov.
Okolo polovice 14. storočia sa v Uhorsku vyťažilo približne 2 000
– 2 500 kg zlata ročne, pričom len v samotnej Kremnici vtedy ročne
vyprodukovali 400 kg, koncom 15. storočia asi 250 kg. Najväčším
producentom striebra bol rudný revír v Banskej Štiavnici a Banskej
Bystrici, kde sa v 2. polovici 14. storočia vyťažila podstatná časť
z celouhorskej produkcie odhadovanej na 100 ton ročne, čo
predstavovalo asi 25 % európskej produkcie striebra. Na prelome 15. a 16.
storočia tu nastal útlm vo výrobe zlata i striebra, no stúpla
produkcia medi, a to vďaka Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti, ktorú
roku 1495 založil domáci podnikateľ Ján Turzo a nemecký bankár Jakub
Fugger z Augsburgu. Spoločnosť sa stala prototypom kapitalistického
veľkopodniku s celoeurópskou pôsobnosťou, sídlila v Banskej
Bystrici (odtiaľ názov Neusohler Kupferhandel) a prostredníctvom
svojich faktórií vo Vroclave, Gdansku, Antverpách, Norimbergu a Benátkach
vyvážala meď a striebro do celého civilizovaného sveta.
Ako osobitná odnož uvedeného
spoločenstva banských miest sa vyvinuli venné mestá kráľovnej. Išlo
o mestá a majetky, ktoré v 15. – 16. storočí prislúchali
z titulu vena manželkám uhorských kráľov. Pôvodcom tejto
ustanovizne bol kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý roku 1424 udelil
svojej manželke Barbore viacero slobodných kráľovských miest a kráľovských
majetkov, či presnejšie pravidelné príjmy nimi odvádzané do kráľovskej
pokladnice. Boli to už uvedené stredoslovenské banské mestá a ďalej
kráľovské mestá Brezno, Krupina a Zvolen, ako aj hrady a hradné
panstvá Dobrá Niva, (Slovenská) Ľupča, Šášov, Vígľaš, Zvolen.
Panovník síce nemal právo venné majetky predať či darovať, no stávalo
sa, že ich zálohoval, najmä keď nebol ženatý. Venné mestá ako
ustanovizeň zanikli, keď roku 1548 kráľovná Mária, vdova po Ľudovítovi
II. Jagelovskom, vtedy miestodržiteľka v Nizozemsku, vrátila všetky
venné majetky svojmu bratovi, uhorskému kráľovi Ferdinandovi I.
Habsburskému (1526 – 1564).
Prevažne obchodno-ekonomické
záujmy stáli v popredí spojenectva piatich slobodných kráľovských
miest na východnom Slovensku. Tento zväz, známy pod názvom
Pentapolitana či Pentapolis, sa definitívne dotvoril zhruba v polovici
15. storočia a združoval Košice, Levoču, Bardejov, Prešov a Sabinov.
Zväz zohrával významnú úlohu najmä v tranzitnom obchode, keďže
v príslušnom regióne sa križovali staré tranzitné cesty v smere
juh – sever a západ – východ. Vedúce postavenie mali Košice, kde
sa najčastejšie konali pravidelné porady zástupcov miest. Služby
dobre organizovaného spravodajstva Pentapolitany a jej kontaktov v zahraničí
využíval aj panovník, kráľovské úrady a veľmoži.
Tesnú spojitosť a spoluprácu
s Pentapolitanou mal Zväz banských miest na východnom Slovensku,
známych aj pod názvom hornouhorské banské mestá (oberungarische
Bergstädte). Na štatutárnom zhromaždení roku 1487 v sídle
kráľovskej komory v Košiciach sa stanovilo, že podľa dávneho
zvyku a spravodlivosti majú banské mestá zasadať a hlasovať v poradí:
Gelnica, Smolník, Rudabánya, Jasov, Telkibánya, Rožňava, Spišská
Nová Ves. (Dve z týchto miest – Rudabánya a Telkibánya – sú
na území dnešnej Maďarskej republiky.) O rangu, a teda aj dôležitosti
miest v spolku rozhodovala nielen starobylosť a rozsah privilégií,
ale aj hodnota vtedajšej produkcie baní. Vo východoslovenských banských
revíroch sa oddávna ťažila železná ruda a drahé kovy, najmä
striebro a meď. Len v Smolníku sa v 1. tretine 15. storočia
vyrobilo ročne priemerne 182 ton medi. Už koncom 14. storočia tzv. spišská
meď ovládla vtedajšie trhy v severnej Európe, cez Krakow a Toruň
sa vozila do Gdanska a odtiaľ po mori do Švédska, Flámska a Anglicka.
Vysoká produkcia drahých
kovov na Slovensku prinášala veľké zisky kráľovskej pokladnici, bola
však aj významným zdrojom obživy obyvateľov a súčasne prosperity
patriciátu banských miest. Kríza vo výrobe a latentný sociálny
antagonizmus medzi banským robotníctvom a patriciátom boli roku 1525 príčinou
veľkej baníckej vzbury v Banskej Bystrici. Vzbura prerástla do baníckeho
povstania, ktoré v rokoch 1525 – 1526 zasiahlo celú
stredoslovenskú banskú oblasť. Išlo o najväčšie a vlastne
jediné organizované ozbrojené sociálne hnutie v mestách na konci
stredoveku v rámci celého Uhorska.
Mestská societa
Podľa starého nemeckého príslovia
,,Stadtluft macht frei” – čo možno voľne preložiť ako
,,Mestské ovzdušie oslobodzuje” – spočíval hlavný atribút
stredovekého mesta v oslobodení sa spod jarma feudálnej
(poddanskej) závislosti, či presnejšie v nadobudnutí osobnej
slobody, lebo aj slobodné kráľovské mestá a ich plnoprávni občania
boli v poddanskom (lénnom) vzťahu voči kráľovi. Príslušné
mestské právo však neznamenalo, že všetci mešťania či obyvatelia
mesta si boli navzájom aj rovní, lebo v zásade sa delili na plnoprávnych
mešťanov a na ostatných obyvateľov so značne obmedzenejšími právami.
Rozdielne sociálne, hospodársko-majetkové a politické faktory sa
odzrkadľovali v hierarchicky štruktúrovanej mestskej komunite.
Sociálna štruktúra mesta závisela
od viacerých vnútorných i vonkajších okolností, bezprostredne však
najmä od jeho veľkosti. Všeobecne pritom platí, že vo väčšom meste
bola spoločenská diferenciácia členitejšia a výraznejšia než v meste
s menším počtom obyvateľov. Z veľkostnej kategorizácie
miest na Slovensku vyplývalo, že spoločenské protiklady tu neboli natoľko
výrazné ako napríklad v Budíne či vo veľkomestách západnej
Európy. Čo do zámožnosti boli aj v našich stredovekých mestách
tri základné spoločenské vrstvy: len málopočetný patriciát, široká
stredná meštianska vrstva, v rámci ktorej sa prejavovala značná
sociálna i majetková diferencovanosť, a napokon mestská chudoba, ktorú
by však bolo priliehavejšie označovať za spodnú mestskú vrstvu, a to
vzhľadom na obsahovú nejednotnosť i relatívnosť kritéria chudoby.
Toto modelové sociálne vymedzenie kolíše čo do typov miest (kráľovských,
zemepanských, obchodných, banských a pod.) i čo do skladby konkrétneho
mesta. Možno ho podoprieť zväčša len ojedinelými analýzami zachovaných
mestských daňových súpisov, ktoré sa navyše neviedli podľa rovnakých
kritérií. Spoločenská stratifikácia sa v každom meste odlišovala,
navyše podliehala vlastnému vnútornému vývinu. Napríklad v Bratislave
v polovici 15. storočia mali vedenie mesta v rukách najbohatší
mešťania, ktorí platili daň vo výške 10 až 90 zlatých, tvorili 7,5
% obyvateľstva. K patriciátu patrili veľkoobchodníci, bohatší
remeselnícki majstri a zámožní majitelia viníc. Stredné meštianstvo
tvorili obyvatelia, ktorí platili dane vo výške 1 až 10 zlatých. Išlo
o najpočetnejšiu skupinu z celkového počtu daňovníkov,
tvorili 65,7 % zapísaných daňovníkov. Patrili sem najmä obchodníci,
remeselníci, vlastníci menších vinohradov, námezdní robotníci a príslušníci
inteligencie, čiže úradníci, učitelia, kňazi a podobne. Najchudobnejší
obyvatelia Bratislavy tvorili až 27 % daňovníkov. Platili daň menšiu
než 1 zlatý. Patrili sem nádenníci, námezdne pracujúci remeselníci,
tovariši, učni, stavební robotníci, kramári a mestskí služobníci.
Väčšina z nich bývala na predmestiach vo vlastných chalupách
alebo v podnájme. Medzi mestskú chudobu treba pripočítať aj
sluhov a slúžky, mnohých tovarišov a učňov, kočišov, povozníkov,
teda všetkých tých, ktorí nemali vlastnú domácnosť a za ktorých
platil daň zamestnávateľ. Okrem nich žili v meste aj mnohí tuláci,
žobráci, zlodeji, profesionálni hráči a kaukliari, prostitútky,
chudobní v špitáloch a rôzne iné deklasované živly.
Približne až tretina obyvateľov
mesta nebola nositeľkou meštianskeho práva. Uchádzač o jeho získanie
musel predložiť písomné svedectvo o počestnom pôvode z miesta,
odkiaľ pochádzal, resp. kde žil, lebo meštianske právo sa nezískavalo
automaticky ani dedením, takže aj syn mešťana musel oň požiadať. Závažnou
podmienkou prijatia mešťana bolo najmä preukázanie vlastníctva
nehnuteľnosti v danom meste, čiže kúpa domu či pozemku alebo ich
získanie sobášom s miestnou meštianskou dcérou alebo vdovou.
Spravidla až dvaja mešťania sa museli zaručiť, že dotyčný uchádzač
splní túto požiadavku do roka a do dňa. Novoprijatý mešťan skladal
slávnostnú prísahu pred richtárom a mestskou radou.
Najväčší atribút výsadnosti
mesta spočíval v jeho autonómnej samospráve. Reprezentovala ho zväčša
12-členná mestská rada na čele s richtárom a zväčša 24-členná
(neskôr až 60-členná) širšia (vonkajšia) rada na čele s orátorom
čiže rečníkom (tribunus, Vormund). Hlavným predstaviteľom
mesta vnútri i navonok voči kráľovi či zemepánovi bol richtár (iudex,
Richter), ktorý mal v rukách správu i súdnictvo. Funkciu
vykonával spravidla jeden rok. Ďalším významným funkcionárom
mestskej samosprávy bol mešťanosta (magister civium, Bürgermeister),
ktorý viedol administratívnu a hospodársku agendu mesta. Mestský kapitán
bol výkonným veliteľom mestskej domobrany. Staral sa o vojenskú
obranu mesta, o poriadok a bezpečnosť v prípade požiaru, čiže
plnil aj dôležité policajné a protipožiarne úlohy. Na konci
stredoveku mali všetky výsadné mestá vybudovanú rozsiahlu a dobre
fungujúcu správu skladajúcu sa z mnohých stálych zamestnancov a
služobníkov.
Mestá boli strediskami
remeselnej výroby. Remeselníci rovnakého či príbuzného odvetvia sa
združovali v cechoch, ktoré v mestách na Slovensku vznikli
pomerne neskoro. Prvý cech s napísaným štatútom vznikol roku
1415 v Podolínci, a to pre miestnych obuvníkov. Do konca stredoveku
vzniklo v Košiciach 8 cechov, v Prešove 7, v Bratislave
6, v Levoči a Bardejove po 5, v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici
a Kremnici po 3, v Kežmarku 2, v Ľubici, Komárne, Trnave, Spišskej
Novej Vsi, Krupine a Nemeckej Ľupči (dnes Partizánskej) po 1 cechu.
Cechy plnili skôr úlohu záujmových spolkov remeselníkov než organizácií,
ktoré by bojovali za zastúpenie remeselníkov v mestských radách.
Najpočetnejšiu zložku
obyvateľov miest na Slovensku tvorili Nemci. Na konci stredoveku sa však
výrazne posilnili aj pozície Slovákov. Keďže mnohí Slováci prenikli
do meštianskeho stavu, kráľ Ľudovít I. roku 1381 rozhodol, že napríklad
v Žiline majú mať Slováci polovičné zastúpenie v mestskej
rade. Národnostné požiadavky Slovákov sa saturovali aj v Trnave,
kde vznikol konflikt medzi Nemcami a Slovákmi v súvislosti s voľbou
mestského farára. Zasiahol doň sám kráľ Matej Korvín (1458 –
1490), ktorý roku 1486 rozhodol, že každý, kto by roznecoval národnostné
spory, bude potrestaný smrťou. Emancipácia Slovákov sa prejavila aj v tom,
že slovenčina bola úradným jazykom magistrátov mnohých, najmä menších
miest. Pri poslovenčovaní miest v 15. storočí významnú úlohu
zohrali husiti a ich posádky, ďalej vojská žoldnierskeho kapitána Jána
Jiskru z Brandýsa, ako aj pobyt bratríkov (zväčša potulných žoldnierov)
na Slovensku. Ich vyčíňanie bolo príčinou úteku mnohých nemeckých
mešťanov a následného zvýšeného prílivu Slovákov z okolia do
miest.
Popri Nemcoch a Slovákoch žili
v mestách na Slovensku v menšom počte aj Maďari a sporadicky
aj Židia, ktorí ako kompaktná a navonok spoločensky uzavretá komunita
obývali osobitnú mestskú štvrť. Židia v Uhorsku boli pod
priamou ochranou kráľa, v mestách mali vlastnú samosprávu, čo
ich však nezbavovalo povinnosti dodržiavať všetky krajinské a mestské
zákony a nariadenia.
Súčasťou plnokrvného života
v stredovekom meste bola nielen práca, ale aj slávnosti, zábavy a
hry. Osobitným predstavením sa stali verejné popravy, ktoré sa konali
zväčša počas trhových dní, keď bol v meste čulý ruch. Z najstaršieho
bratislavského mestského súdneho protokolu a ostatných dobových
dokumentov vysvitá, že v poslednom štvrťstoročí stredoveku sa v Bratislave
vykonávalo 6 spôsobov trestu smrti: obesenie, lámanie v kolese, sťatie,
upálenie na hranici, utopenie a rozštvrtenie. Uvedené poradie hrdelných
trestov vyjadruje aj ich frekvenciu, pričom však ženy (zhruba 10 % z popravených)
popravovali len utopením či upálením. Ani kruté tresty feudálnej
justície nevykorenili zločinnosť. Verejné výstražné exekúcie sa však
do veľkej miery naozaj neminuli účinku. Boli vzrušujúcim aktom, ktorý
v ľuďoch vyvolával strach i hrôzu, no zároveň ich fascinoval.
Vo väčšine miest na Slovensku stála šibenica pred najfrekventovanejšou
mestskou bránou. Bola symbolickým a nanajvýš rukolapným posolstvom každému
prichádzajúcemu, že v meste má panovať mier a pokoj, že v ňom
niet miesta pre narušiteľov dobrého spolunažívania a páchateľov zločinu.
Formovanie miest na Slovensku
a v celom Uhorsku bolo súčasťou procesu, ktorý prebiehal v celej
Európe. Mestá v Uhorsku a na Slovensku však od samého začiatku
predstavovali celkom osobitný typ mestského spoločenstva, ktorý nebol
napodobením cudzích vzorov. Významnú úlohu v tomto vývoji
zohral multietnicizmus, ktorý pozitívne obohatil charakter miest o pestrú
škálu kultúrnych a zvykových hodnôt. Mestá na Slovensku a v Uhorsku
boli – obrazne povedané – okrajovými tepnami a súčasne tykadlami západnej
kresťanskej civilizácie, vďaka ktorým aj v stredovýchodnej Európe
naplno pulzoval duch spoločenského progresu.
Obrátenou stranou mince bol však
aj partikularizmus a individualizmus sledujúci
úzkoprsé záujmy daného mesta. Tento postoj bol hlavnou príčinou
toho, že až do konca stredoveku mestá napriek svojmu nepochybne významnému
ekonomickému potenciálu zohrávali v politickom živote krajiny a najmä
v sfére mocenského vplyvu len druhoradú úlohu.
Slovná ilustrácia:
Privilégium pre Bratislavu
O forme a obsahu výsad a slobôd
v kráľovskom privilégiu výstižne svedčí príklad Bratislavy,
ktorá sa z podhradskej osady vyvinula na stredoveké mesto omnoho skôr,
než jej uhorský kráľ Ondrej III. (1290 – 1301) udelil privilégium.
Toto privilégium z 2. decembra 1291 je však vrcholným dokumentom
potvrdzujúcim mestský charakter Bratislavy. Obsahuje tieto výsady:
– oslobodenie od platenia
pozemkovej dane na obdobie desiatich rokov od vydania listiny,
– oslobodenie od platenia poplatkov za drevo,
– oslobodenie od platenia domovej dane, taktiež na desať rokov,
– právo voliť si richtára a 12 prísažných každý rok,
– oslobodenie od platenia akýchkoľvek dávok z nových vinohradov
a vína,
– právo používať i vlastniť brod na Malom Dunaji a poberať
poplatky vyberané na tomto brode,
– právo bratislavských obchodníkov nerušene obchodovať v Bratislavskej
stolici a oslobodenie od platenia poplatkov za osoby, dobytok alebo povozy
na brodoch,
– oslobodenie cudzincov prichádzajúcich do Bratislavy s tovarom
na predaj od platenia colných dávok,
– právo mešťanov, aby ich súdil jedine bratislavský richtár a prísažní,
– právo mešťanov, aby boli súdení iba v prítomnosti troch
svedkov z mesta,
– právo odvolať sa proti rozhodnutiu bratislavského mestského súdu
ku kráľovi,
– právo pre prisťahovalcov, ktorí sa usadili v meste, aby im v tom
dovtedajší zemepáni nerobili prekážky alebo aby ich prepustili po
zaplatení zvyčajnej dane,
– rovnoprávnosť Židov s ostatnými mešťanmi,
– právo prednosti bratislavského richtára pred kráľovskými úradníkmi
(mincovníkmi) pri výmene mincí,
– povinnosť platiť desiatky podľa nemeckého zvyku, čiže priamo na
poli,
– právo prisťahovalcov užívať tie isté výsady, aké majú
bratislavskí mešťania,
– právo richtára a mešťanov vykázať z mesta osoby, ktoré
odmietajú rešpektovať práva a zvyklosti zaužívané v meste,
– právo rybárov užívať dovtedajšie slobody a ich povinnosť odovzdávať
tretinu úlovku bratislavskému županovi,
– právo bratislavských rybárov užívať práva a výsady bratislavských
mešťanov,
– povinnosť kráľa a barónov rešpektovať právo oslobodenia
Bratislavčanov od povinnosti pohostiť kráľa a jeho úradníkov,
– právo mešťanov, podľa ktorého sa nemusia dostaviť pred súd
palatína,
– právo všetkých obchodníkov z kráľovstva zložiť svoj tovar
v meste a ponúknuť ho na predaj.
Odporúčaná literatúra:
Banské mestá na Slovensku.
Martin 1990.
Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974.
Vývoj správy miest na Slovensku. Martin 1984.
Text pod obr.:
-
Trnava má najstaršie
zachované privilégium v rámci celého Uhorska. Roku 1238 ho
mestu udelil kráľ Belo IV.
-
Bratislava patrila medzi naše
najpočetnejšie stredoveké mestá
-
Levoča bola prirodzeným i
administratívnym centrom Spiša za feudalizmu
-
Richtár bol hlavným
predstaviteľom mesta vnútri i navonok. Neraz rozhodoval o živote
a smrti, ako je zrejmé aj z dobovej rytiny Hansa Holbeina
-
Druhá najstaršia pečať
Bratislavy zo začiatku 14. storočia (1302 – 1314)
